Pokračovanie príbehu „Cvičenie na trampolíne nie je sranda!“
Druhá hodina priniesla nové poznania...
Minulý týždeň nám naša poslucháčka poslala príbeh o tom, ako si išla zacvičiť na trampolíne. Jej prvá hodina stála za to, PREČÍTAJ SI TU! Dnes tu máme pokračovanie, druhá hodina priniesla nové poznania...
Druhá hodina jumpingu za mnou. Tento krát ten entuziazmus trošku chýbal, keďže som vedela, že tam budem trpieť ako nevesta na svadbe v korzových šatách pri švédskych stoloch.
Nešla som na prvú hodinu, ale až na druhú, lebo však v prvom rade hneď po tuleňovi som MATKA. V šatni som prvá prezlečená, nachystaná, odhodlaná vyskákať ďalšie aspoň deko. Nájdem si trampolínu zasa tak mierne v pozadí.
Cvičíme cvičíme a mne to ide celkom dobre.. povedala by som, že zo všetkých najlepšie.... dupem a skáčem a idem, nožničkujem vykopávam... no normálne HORA energie sa zo mňa stala. Možno to bude tým, že na druhej hodine nás bolo len 7, z toho 3 dôchodkyne a ďalšie 3 mali nad 100kg. Raz darmo, ako pávica som sa tam odviazala, však nie je väčšej laňky ako som ja.
Po jumpingu prišiel strečing. Pani predo mnou vyzerala, že skôr váľa sudy ako naťahuje telo, ale nevadí, však nebudeme predsa odsudzovať. Všade ticho, naťahujeme svaly, každá napodobňujeme lektorku, ležíme na chrbte, kolená k sebe keď tu "PRRRRD".... tá pani čo váľa sudy ich asi aj vyprázdňovala.. myslela som si, že už sa nikdy nepozbieram z tej zeme a zomriem tam pre zmenu nie od únavy ale smiechom. Pani to zobrala športovo, aj keď chichotanie bolo počuť až do konca strečingu.
Tak sme sa pobrali do šatne, kde pani opisuje celkom vášnivo a detailne, kde všade a ako moc je spotená.. no však, dobre veď každá sme, ale nepotrebujeme sa tým chváliť. Dá dole tričko, dá dole gate a keď som videla toho bobra, čo objímal jej nohavičky, povedala som si, že už nikdy viac nepôjdem cvičiť druhú hodinu. Radšej budem tuleň medzi fitneskami a strápňovať sa, ako toto... No ale pobavilo. Každopádne, to len ja mám vždy také šťastie?
Nešla som na prvú hodinu, ale až na druhú, lebo však v prvom rade hneď po tuleňovi som MATKA. V šatni som prvá prezlečená, nachystaná, odhodlaná vyskákať ďalšie aspoň deko. Nájdem si trampolínu zasa tak mierne v pozadí.
Cvičíme cvičíme a mne to ide celkom dobre.. povedala by som, že zo všetkých najlepšie.... dupem a skáčem a idem, nožničkujem vykopávam... no normálne HORA energie sa zo mňa stala. Možno to bude tým, že na druhej hodine nás bolo len 7, z toho 3 dôchodkyne a ďalšie 3 mali nad 100kg. Raz darmo, ako pávica som sa tam odviazala, však nie je väčšej laňky ako som ja.
Po jumpingu prišiel strečing. Pani predo mnou vyzerala, že skôr váľa sudy ako naťahuje telo, ale nevadí, však nebudeme predsa odsudzovať. Všade ticho, naťahujeme svaly, každá napodobňujeme lektorku, ležíme na chrbte, kolená k sebe keď tu "PRRRRD".... tá pani čo váľa sudy ich asi aj vyprázdňovala.. myslela som si, že už sa nikdy nepozbieram z tej zeme a zomriem tam pre zmenu nie od únavy ale smiechom. Pani to zobrala športovo, aj keď chichotanie bolo počuť až do konca strečingu.
Tak sme sa pobrali do šatne, kde pani opisuje celkom vášnivo a detailne, kde všade a ako moc je spotená.. no však, dobre veď každá sme, ale nepotrebujeme sa tým chváliť. Dá dole tričko, dá dole gate a keď som videla toho bobra, čo objímal jej nohavičky, povedala som si, že už nikdy viac nepôjdem cvičiť druhú hodinu. Radšej budem tuleň medzi fitneskami a strápňovať sa, ako toto... No ale pobavilo. Každopádne, to len ja mám vždy také šťastie?
Odporúčame