Mirova dovolenka začala výborne. Toto si musíš prečítať.
True Story jedného mladého Slováka...
Sme veľmi radi, ak sa s nami podelíte o vaše nevšedné príbehy. Tak ako Miro, ktorého začiatok dovolenky naozaj stála za to: „Serus chlapci, každé ráno vás počúvam a bavím sa na účet niekoho, tak dnes posielam, nech sa možno iní pobavia na mne...“
Štvrtok, je 14/9/17 ráno, dnes idem na dovču, všetky veci zbalené. Prechádzam cez prechodnú izbu spolubývajúceho Dana, ktorý je po nočnej a spí. Po raňajkách sa chystám ešte do obchodu kúpiť pár drobnosti. Vychádzam z bytu, dolu po schodoch a vyjdem cez hlavný vchod, keď zbadám autá, spomeniem si, že som chcel preparkovať to svoje. Nemám pri sebe kľúče od auta, tak sa vraciam naspäť, rukou sa načiahnem do bočného vrecka ruksaku, kde mám vždy kľúče. Tento krát som si ale zobral iný ruksak...
O hoďku a pol mi ide vlak, ktorý nadväzuje na odlet lietadla na dovču a ja som vonku vymknutý. Hneď beriem mobil, volám Danovi, ten má ale tvrdý spánok a nezdvíha. Zazvoním aspoň na random zvonček, nech mi otvoria hlavný vchod, šliapem hore schodmi na druhé poschodie a dúfam, že ho prebudí zvonček pri dverách. Zvoním na zvonček, mobil, búcham na dvere, nič nezaberá. Volám Danovi na viber, možno iné zvonenie ho prebudí. Nič. Zvoním u susedov nad aj pod naším bytom či by som sa nedokázal dostať z ich balkóna na ten náš. Nikto mi neotvára, všetci sú v robote. Idem von z bytovky, pričom vo vchodových dverách privieram do dverí debničku, čo bola pri nich a idem na druhu stranu budovy, pozrieť či by sa dalo vyšplhať na balkón na 3, poschodie.. Asi ani nie... žiadny hromozvod alebo niečo, o čo by som sa mohol zachytiť.
Idem naspäť, pomedzi to ôsmi krát volám Danovi, dôjdem k dverám, zvoním, búcham, nič, Dano spí. Volám majiteľke bytu či nemá náhradný kľúč, tá má ale vypnutý mobil. Idem teda na neďalekú evanjelickú faru, kde pracuje, že ju tam možno nájdem. Prídem ku vchodu, kde na dverách je rozpis, na ktorom stojí, že štvrtok na fare nikto nie je. Volám bývalému spolubývajúcemu Peťovi, ktorý sa pozná s dcérou majiteľky bytu, aby sa jej opýtal, či nevie či majú náhradný kľuč. Ten ale už cestuje a nemá signál vo vlaku. Idem teda naspäť k bytu. Kráčam hore schodmi, kde si spomeniem, že o poschodie vyššie je železný odnímateľný rebrík, pre prípad, keď chce isť niekto na strechu. Volám Danovi, normálne a aj na viber, nič. O 5 minút na to už som s 3 metrovým rebríkom vonku a zahákujem jeho okraje na 4m vysoký prvý balkón bytu na prízemí. Šplhám hore, snáď to nepovolí.. som na balkóne, vyťahujem rebrík a snažím sa ho zaháknuť o zábradlie na 1. poschodí. Rebrík je ale dosť ťažký a ďalšie zábradlie vysoko. Sťahujem rebrík dolu lebo je ťažký. Dvere balkónu otvorí vystrašená pani z bytu na prízemí. Hovorím jej: „Dobrý...“ Po chvíli vysvetľovania mi radí, že vedľa sú robotníci, nech nejakého poprosím o pomoc.
O par minút sa už vraciam s robotníkom v mojom veku, prechádzame cez byt panej, na ktorej balkóne som skončil s rebríkom a vešiame ho o zábradlie na 1 poschodí, idem prvý, po mne aj chalan, čo mi pomáha. Vyťahujeme rebrík a snažíme sa ho zavesiť na náš balkón na 2 poschodí. Háčiky rebríka sa šmýkajú z rímse okenice, prechádzame s rebríkom o kúsok ďalej, ale rovnaký výsledok. Po chvíli to vzdávame, a vešiame rebrík, aby sme mohli zisť dolu. Opatrne šplháme dolu a prechádzame cez byt panej von. Poďakujem robotníkovi za snahu a idem naspäť na 2 poschodie.
Sadám na schody, veď už to je jedno a ešte skúšam zavolať Danovi na viber. Po chvíli sa ozve ospalé „Prosím?“ Po 13 normálnych a 8 viber volaniach mi Dano otvára dvere a smeje sa, keď mu hovorím ako som sa vymkol a ako sa šplhám po balkónoch. Dovolenka odštartovaná na parádu, pozdravujem z vlaku do Prahy.
O hoďku a pol mi ide vlak, ktorý nadväzuje na odlet lietadla na dovču a ja som vonku vymknutý. Hneď beriem mobil, volám Danovi, ten má ale tvrdý spánok a nezdvíha. Zazvoním aspoň na random zvonček, nech mi otvoria hlavný vchod, šliapem hore schodmi na druhé poschodie a dúfam, že ho prebudí zvonček pri dverách. Zvoním na zvonček, mobil, búcham na dvere, nič nezaberá. Volám Danovi na viber, možno iné zvonenie ho prebudí. Nič. Zvoním u susedov nad aj pod naším bytom či by som sa nedokázal dostať z ich balkóna na ten náš. Nikto mi neotvára, všetci sú v robote. Idem von z bytovky, pričom vo vchodových dverách privieram do dverí debničku, čo bola pri nich a idem na druhu stranu budovy, pozrieť či by sa dalo vyšplhať na balkón na 3, poschodie.. Asi ani nie... žiadny hromozvod alebo niečo, o čo by som sa mohol zachytiť.
Idem naspäť, pomedzi to ôsmi krát volám Danovi, dôjdem k dverám, zvoním, búcham, nič, Dano spí. Volám majiteľke bytu či nemá náhradný kľúč, tá má ale vypnutý mobil. Idem teda na neďalekú evanjelickú faru, kde pracuje, že ju tam možno nájdem. Prídem ku vchodu, kde na dverách je rozpis, na ktorom stojí, že štvrtok na fare nikto nie je. Volám bývalému spolubývajúcemu Peťovi, ktorý sa pozná s dcérou majiteľky bytu, aby sa jej opýtal, či nevie či majú náhradný kľuč. Ten ale už cestuje a nemá signál vo vlaku. Idem teda naspäť k bytu. Kráčam hore schodmi, kde si spomeniem, že o poschodie vyššie je železný odnímateľný rebrík, pre prípad, keď chce isť niekto na strechu. Volám Danovi, normálne a aj na viber, nič. O 5 minút na to už som s 3 metrovým rebríkom vonku a zahákujem jeho okraje na 4m vysoký prvý balkón bytu na prízemí. Šplhám hore, snáď to nepovolí.. som na balkóne, vyťahujem rebrík a snažím sa ho zaháknuť o zábradlie na 1. poschodí. Rebrík je ale dosť ťažký a ďalšie zábradlie vysoko. Sťahujem rebrík dolu lebo je ťažký. Dvere balkónu otvorí vystrašená pani z bytu na prízemí. Hovorím jej: „Dobrý...“ Po chvíli vysvetľovania mi radí, že vedľa sú robotníci, nech nejakého poprosím o pomoc.
O par minút sa už vraciam s robotníkom v mojom veku, prechádzame cez byt panej, na ktorej balkóne som skončil s rebríkom a vešiame ho o zábradlie na 1 poschodí, idem prvý, po mne aj chalan, čo mi pomáha. Vyťahujeme rebrík a snažíme sa ho zavesiť na náš balkón na 2 poschodí. Háčiky rebríka sa šmýkajú z rímse okenice, prechádzame s rebríkom o kúsok ďalej, ale rovnaký výsledok. Po chvíli to vzdávame, a vešiame rebrík, aby sme mohli zisť dolu. Opatrne šplháme dolu a prechádzame cez byt panej von. Poďakujem robotníkovi za snahu a idem naspäť na 2 poschodie.
Sadám na schody, veď už to je jedno a ešte skúšam zavolať Danovi na viber. Po chvíli sa ozve ospalé „Prosím?“ Po 13 normálnych a 8 viber volaniach mi Dano otvára dvere a smeje sa, keď mu hovorím ako som sa vymkol a ako sa šplhám po balkónoch. Dovolenka odštartovaná na parádu, pozdravujem z vlaku do Prahy.
Odporúčame