Veľké priznanie poslucháčky Moniky. Konečne to dostala zo seba von!
Toto ju celý život trápi....
Veľké priznanie poslucháčky Moniky. Konečne to dostala zo seba von. Píše:
Zdravím chaloši, toto je „true story“ o tom ako vznikla moja averzia (rozumej pocit záporného postoja, môže byt voči osobám, veciam, činnostiam, spomienkam, hudbe) voči (nielen jadranským) šlágrom našich mám a iných (s)hitov, ktoré pravidelne každý víkend počúvali a my mladí sme pravidelne trpeli...
Nedávno som bola pracovne v Utrechte (kto by nevedel je to v Holandsku) na výstave turizmu a cestovného ruchu. Prechádzala som sa pomedzi stánky a pozerala, ktoré krajiny sa prišli reprezentovať....a ako tak idem, pozerám a vidím oproti mne Jadran. Vravím si, ok, idem kuknúť bližšie, že čo nové, aké majú ponuky. Však je to top destinácia pre Slovákov.
Mimochodom, vedeli ste o tom, že koluje legenda, ktorá hovorí, že Slováci, ktorí ešte nikdy neboli pri Jadrane, to je ako keby ani neexistovali? To je proste už ako nepísané pravidlo etikety, alebo ako očkovanie proti tetanu...mal by to absolvovať každý. (samozrejme, neberte to vážne).
No ale poďme k veci. A ako som stála pri tom stánku, zahľadela som sa, a dívam sa dívam, či dobre vidím, či dobre čítam. No ale môj zrak ma fakt neklamal. Čítam dobre, že JADRANKA CAMPING??!!! To podstatné, čo ma v tej chvíli zaujalo, bol samozrejme nápis „Jadranka“. A začala som si spomínať na časy, keď som ešte bývala s rodičmi a bola som ešte mladé ucho v puberte. Najlepšie roky života isteže! Aj keď to boli niekedy iba samé príkazy a zákazy od rodičov, ktoré som aj tak skoro nikdy neposlúchla, ale jedna vec mi strašné, aleže brutálne vadila.
Bolo to pravidelne každý víkend, keď pri obede hralo rádio s obľúbenou reláciou našich mám, starých mám, isto aj prastarých, a áno mali to naladené aj všetky tety v rodine, všetky susedky v okolí, a isto aj tety v Jednote. Áno, správne, isto už tušíte, boli to Jubilanti, ale pre mňa to boli proste Jebulanti!!! Lebo, však inač sa to ani nazvať nedalo... neexistovalo nič "lepšie" na prebudenie po prehýrenej noci ako vypeckovené (s)hity... A z tých jej všetkých obľúbených (s)hitov od Kazíka, Weitera, nesmrteľného Stašáka, cez 20 ročnú korytnačku od Senzusu až po Repete Gang !!! Jej best of bola Jadranka (Nadranka) ....bohaaaa .... Ľudia... Celé zle.
Ja som nespočetne veľa krát preklínala ten osudný deň, kedy sa mama naučila ovládať prehrávač. Ale ono nestačilo, že hralo rádio, ktoré hučalo tak hlasno, že ho bolo počuť až na pol sídliska, to bolo málo... To musela vždy ešte strihnúť aj duet spolu s tou talentovanou rosničkou v minisukni. A smrteľná kombinácia bola, keď dali duet so susedkou (nechceli by ste), ktorá samozrejme tiež mala pravidelne na plné pecky rádio a nemohol chýbať otvorený balkón, lebo vetrala pri varení.
Chvalabohu, že boli v bytovke iba dva balkóny vedľa seba, a dávali iba duetá, lebo verím tomu, že keby bola ešte aj tretia, ony by boli schopne založiť svoje vokálne trio TREND. To už by aké psycho bolo?! Viete si predstaviť tie muky každý víkend? Zobudiť sa za sprievodu takej hudby v kombinácii s pokusom o spev. Človek sa teší na víkend, že pôjde konečne von sa zabaviť... teší sa....ale iba do momentu, kým si uvedomí, čo ho zas čaká v nešťastné víkendové dopoludnia... ten neopísateľný pocit zúfalstva, keď ležíš rozbitý v posteli, lebo prídeš domov až ráno, chceš spať, ale proste nemôžeš, nedá sa, ležíš bezvládny v posteli a snažíš sa nevnímať ten akusticky teror, ktorý práve prebieha v kuchyni ,ale proste to nejde....a hlavou ti idú myšlienky typu „vražda či radšej samovražda?“
Si nemyslite...z toho človek časom tak zmagorí, že dovidenia... No čo k tomu dodať? Hotový balzam pre uši, čo vám poviem...radosť žit... No proste neopísateľný pocit...To ste tak zúfalý, že googlite o dušu a hľadáte diaľkové ovládanie na stlmenie ľudského hlasu, alebo aspoň najbližšiu lekáreň, kde majú skladom silné kvapky alebo tabletky na spanie s turbo účinkom...
A ako som tam tak stala, spomínala a dívala sa na ten nápis, prinútilo ma to sa zamyslieť a položiť si rečnícku otázku: „Žeby?!“ A v tom som sa pristihla ako mám na tvári taký ten škodoradostno-slastný úsmev...lebo však typická povaha Slováka (rozumej rodu trpkého, sarkastická, ironická, občas škodoradostná...) Proste nepustí a nebolo by to proste ono, keby si človek raz začas tak trošku nerypol a "doprial" druhému, že?!
Žeby už konečne zaúradoval niekto tam hore a nastala by spravodlivosť. A žeby už konečne pochopila, že možno by bolo rozumnejšie otvoriť si kemp ako sa (neu)živiť spevom? A netrápiť už viac generácii? Chvíľu som uverila, že sa mi splnil najtajnejší sen a nevyslovená túžba....ale škoda, že fakt len chvíľu... Ale aj tá predstava stala za to!!!!
Zdravím chaloši, toto je „true story“ o tom ako vznikla moja averzia (rozumej pocit záporného postoja, môže byt voči osobám, veciam, činnostiam, spomienkam, hudbe) voči (nielen jadranským) šlágrom našich mám a iných (s)hitov, ktoré pravidelne každý víkend počúvali a my mladí sme pravidelne trpeli...
Nedávno som bola pracovne v Utrechte (kto by nevedel je to v Holandsku) na výstave turizmu a cestovného ruchu. Prechádzala som sa pomedzi stánky a pozerala, ktoré krajiny sa prišli reprezentovať....a ako tak idem, pozerám a vidím oproti mne Jadran. Vravím si, ok, idem kuknúť bližšie, že čo nové, aké majú ponuky. Však je to top destinácia pre Slovákov.
Mimochodom, vedeli ste o tom, že koluje legenda, ktorá hovorí, že Slováci, ktorí ešte nikdy neboli pri Jadrane, to je ako keby ani neexistovali? To je proste už ako nepísané pravidlo etikety, alebo ako očkovanie proti tetanu...mal by to absolvovať každý. (samozrejme, neberte to vážne).
No ale poďme k veci. A ako som stála pri tom stánku, zahľadela som sa, a dívam sa dívam, či dobre vidím, či dobre čítam. No ale môj zrak ma fakt neklamal. Čítam dobre, že JADRANKA CAMPING??!!! To podstatné, čo ma v tej chvíli zaujalo, bol samozrejme nápis „Jadranka“. A začala som si spomínať na časy, keď som ešte bývala s rodičmi a bola som ešte mladé ucho v puberte. Najlepšie roky života isteže! Aj keď to boli niekedy iba samé príkazy a zákazy od rodičov, ktoré som aj tak skoro nikdy neposlúchla, ale jedna vec mi strašné, aleže brutálne vadila.
Bolo to pravidelne každý víkend, keď pri obede hralo rádio s obľúbenou reláciou našich mám, starých mám, isto aj prastarých, a áno mali to naladené aj všetky tety v rodine, všetky susedky v okolí, a isto aj tety v Jednote. Áno, správne, isto už tušíte, boli to Jubilanti, ale pre mňa to boli proste Jebulanti!!! Lebo, však inač sa to ani nazvať nedalo... neexistovalo nič "lepšie" na prebudenie po prehýrenej noci ako vypeckovené (s)hity... A z tých jej všetkých obľúbených (s)hitov od Kazíka, Weitera, nesmrteľného Stašáka, cez 20 ročnú korytnačku od Senzusu až po Repete Gang !!! Jej best of bola Jadranka (Nadranka) ....bohaaaa .... Ľudia... Celé zle.
Ja som nespočetne veľa krát preklínala ten osudný deň, kedy sa mama naučila ovládať prehrávač. Ale ono nestačilo, že hralo rádio, ktoré hučalo tak hlasno, že ho bolo počuť až na pol sídliska, to bolo málo... To musela vždy ešte strihnúť aj duet spolu s tou talentovanou rosničkou v minisukni. A smrteľná kombinácia bola, keď dali duet so susedkou (nechceli by ste), ktorá samozrejme tiež mala pravidelne na plné pecky rádio a nemohol chýbať otvorený balkón, lebo vetrala pri varení.
Chvalabohu, že boli v bytovke iba dva balkóny vedľa seba, a dávali iba duetá, lebo verím tomu, že keby bola ešte aj tretia, ony by boli schopne založiť svoje vokálne trio TREND. To už by aké psycho bolo?! Viete si predstaviť tie muky každý víkend? Zobudiť sa za sprievodu takej hudby v kombinácii s pokusom o spev. Človek sa teší na víkend, že pôjde konečne von sa zabaviť... teší sa....ale iba do momentu, kým si uvedomí, čo ho zas čaká v nešťastné víkendové dopoludnia... ten neopísateľný pocit zúfalstva, keď ležíš rozbitý v posteli, lebo prídeš domov až ráno, chceš spať, ale proste nemôžeš, nedá sa, ležíš bezvládny v posteli a snažíš sa nevnímať ten akusticky teror, ktorý práve prebieha v kuchyni ,ale proste to nejde....a hlavou ti idú myšlienky typu „vražda či radšej samovražda?“
Si nemyslite...z toho človek časom tak zmagorí, že dovidenia... No čo k tomu dodať? Hotový balzam pre uši, čo vám poviem...radosť žit... No proste neopísateľný pocit...To ste tak zúfalý, že googlite o dušu a hľadáte diaľkové ovládanie na stlmenie ľudského hlasu, alebo aspoň najbližšiu lekáreň, kde majú skladom silné kvapky alebo tabletky na spanie s turbo účinkom...
A ako som tam tak stala, spomínala a dívala sa na ten nápis, prinútilo ma to sa zamyslieť a položiť si rečnícku otázku: „Žeby?!“ A v tom som sa pristihla ako mám na tvári taký ten škodoradostno-slastný úsmev...lebo však typická povaha Slováka (rozumej rodu trpkého, sarkastická, ironická, občas škodoradostná...) Proste nepustí a nebolo by to proste ono, keby si človek raz začas tak trošku nerypol a "doprial" druhému, že?!
Žeby už konečne zaúradoval niekto tam hore a nastala by spravodlivosť. A žeby už konečne pochopila, že možno by bolo rozumnejšie otvoriť si kemp ako sa (neu)živiť spevom? A netrápiť už viac generácii? Chvíľu som uverila, že sa mi splnil najtajnejší sen a nevyslovená túžba....ale škoda, že fakt len chvíľu... Ale aj tá predstava stala za to!!!!
Odporúčame