Poslucháčka Simona nám napísala jeden z najkrajších a čo sa výchovy detí týka, jeden z najúprimnejších mailov, aké sme kedy dostali.

Máme dve deti. Prvé - je 13 ročná teroristka, ktorej nemáš šancu vysvetliť, že svet sa netočí len okolo nej, keď vojdeš do jej izby, život sa ti okamžite zdá nefér, keď otvorí ústa, máš pocit, nie že zle vychovávaš, ale že si s tým asi ani nezačala.. všetko je super, ľahké, peniaze nechodíš zarábať, oni do rána v peňaženke vykvitnú ako tohtoročná úroda s jahodami.

Hlavná náplň dňa - koľkokrát stihnem pohladkať  displej mobilu...a kopu iných bežných pubertálnych starostí..

A potom je tu terorista číslo 2. Za chvíľu 9 ročný šaman.

A tu vidím svetielko! Toto dieťa je ešte formovateľné. Dokázal to listom pre Mikuláša a keď som ten list dočítala, iskrilo mi telo šťastím.

Snažíme sa deťom vštepiť, že môžu byť čímkoľvek chcú, môžu dokázať všetko, po čom zatúžia.. že známky v škole nie sú prioritné (s tým opatrne, lebo vedeli by zrušiť aj povinnú školskú dochádzku), že najdôležitejšia je vždy úcta - rešpekt a podpora, a ak náhodou niekomu ublížia, je potrebné sa vedieť ospravedlniť.. vstupujeme im, že všetky ich predstavy (pozitívne i negatívne) sa zhmotňujú, takže je dôležité aj to ,čo a ako vyslovujú nahlas. Ak povedia či spravia niečo "zlé", nech to skúsia zo svojich životov vymazať.

Terorista číslo 1. - pri týchto našich rozhovoroch vždy divne zazerá, takže iba dúfame, že niekde za zvukovodom to hádam ešte rezonuje a raz to pochopí. No a terorista číslo 2. To zjavne chápe: