A je mi dobre.

Najviac ma desí situácia vo svete, bojím sa o svojich rodičov, s ktorými sa teraz - pre istotu - nestretávame, bojím sa o sestru, ktorá tiež poslušne sedí vo svojom byte.
Navzájom si všetci denne 2-3x videohovorujeme, rozprávame sa, kto dnes čo ide urobiť, ako sa máme a niekedy na seba iba bez slov pozeráme. Lebo nám vypadne signál a nič nepočujeme.
Ale sme aspoň nejak spolu a minimalizujeme tak pocit smútku, že sme každý na inom mieste.

My sa nenudíme, netrpíme, nedudreme. Nám je iba dobre.
Bohuško bol kvôli práci od Vianoc doma asi 5 dní, takže teraz máme ďalšie Vianoce.
Varíme si, celý deň pracujeme na záhrade, zobúdzame sa spolu, smejeme sa, pečieme chlieb, vymýšľame, ako by sme ešte viac mohli zničit našu záhradu. Z domu sme sa už týždeň ani len nepohli.
Toto je taká naša bublina, v ktorej sme šťastní.

Aj Mišo vníma situáciu:
Pýta sa, prečo sa nemôže ísť na cestu hrať s deťmi. Vysvetlila som mu, že pán starosta zakázal.
“A kto je pán starosta?”
“To je šéf dediny.”
“Nieeee, ocko je šéf!”

Alebo si všimol, že nám ponad dom nepreletí 100 lietadiel denne (bývame pomerne blízko letiska, niekedy letiacim lietadlám zo srandy počítame okná).
“Prečo nelietajú lietadlá?”
“Lebo premiér zakázal.”
“Kto je premiér?”
“To je šéf krajiny.”
“Nieeeee, ocko je šéf!”

A tak viacmenej celé dni predebatujeme.

Ale keď si pomyslím, čo sa deje mimo tejto našej bubliny, cítim strach.
O ľudí, o kamarátov, ktorých mám v Taliansku, Švajčiarsku a kade tade po svete a ktorí sa nemôžu dostať domov.
Bojím sa aj o svokru - áno, takáto veta reálne existuje. Robí sestru v nemocnici.
Obdivujem a klaniam sa všetkým rodičom, ktorí pracujú z domu, ktorí majú viac detí a musia fungovať v malom byte. (Mám takých kamarátov a viem, že je to miestami morda na psychiku.)
Občas ma chytí panika, čo budeme robiť my. Bohuš točí seriály - teraz teda netočí. Je bez práce a bez príjmu. Ja som na materskej. A hypotéka a splátky asi nepočkajú. Je dosť možné, že budeme aj my riešiť
celkom vážne existenčné problémy.
Ale momentálne túto situáciu nemáme ako ovplyvniť, preto sa ňou zatiaľ nestresujeme. Pretože stres znižuje imunitu.
Paniku budeme robiť, keď ten problém príde.

Zatiaľ teda každý deň ďakujem, že sme spolu doma a zdraví (teda dúfam) na našej záhrade.

Ja nie som kresťan (teda, oficiálne som, ale to tak necítim),
ale verím v silu myšlienky a každý deň tú svoju vysielam do sveta s nádejou, že dobre bude.
Príroda si oddýchne a aj väčšina z nás dostala tú možnosť. Tak to využime. Nemáme s tým celým veľmi ako pohnúť, tak aspoň s tou zodpovednosťou by sme sa mohli posnažiť.

Ako hovorí Mišo, keď sa mu nechce upratovať:
“Pomôž mi, spolu to dokážeme!!!”