Na jednej strane sa veľmi teším, že ho majú deti okolo nás rady, pretože Mišo je naozaj to zlaté srdiečkové kamarátske dieťa.
Keď niekomu niečo spadne, beží a podá mu to. Keď si od neho niekto niečo vypýta, nemá poroblém požičať.
Včera jeho kamoška Olívia nevedela prejsť na bicykli cez retardér, on okamžite zoskočil zo svojho bicykla, potlačil ju a ďalej pokračovali spolu.
Až mi slza od šťastia vybehla, aký je láskavý k ľuďom. A jemu to netreba hovoriť, robí to nejak automaticky.
O to viac ma zabolelo, keď mu sused včera povedal, len tak, z ničoho nič:
“Ahoj Mišo, ty už nie si môj kamarát, lebo ja mám už nového kamaráta!”
Mišo na to nič nepovedal a ďalej sa spolu bicyklovali.
Ale doma sa ma na to potom opýtal, že prečo mu to ten jeho kamarát povedal. Úplne som videla, že premýšľa nad tým, či urobil niečo zlé.
Jasné, že som mu to vysvetlila najlepšie, ako som vedela. Ale asi ma to celé zamrzelo ešte viac, ako Miša.

Zase napríklad naše tri susedy - dievčatá, staršie od Miša, už riešia také, že:
“Ty máš radšej ju ako mňa!”
“Včera si sa hrala u nej a nie u mňa.”

A ja si pri týchto situáciách úplne živo spomínam na moje kamošky. Vždy sme boli štyri, od škôlky. Rozdelila nás až vysoká škola. (Ale najlepšie kamošky sme stále doteraz. A som nesmierne vďačná za to. Pretože mať tri najlepšie kamošky od škôlky nie je málo!)
A presne toto sme riešili aj my. Niekedy sme sa rozdelili na dvojice, boli sme urazené, keď si jedna sadla do lavice s druhou namiesto tretej a podobne.

Pre mňa je táto moja materská tak krásne obdobie, lebo neviem, či by som si bez nej spomenula na toľko čarovných vecí zo svojho detstva.
Na druhej strane by som chcela, aby sa ma tieto Mišove situácie dotýkali menej, lebo naozaj mi to niekedy trhá srdce. A to si neviem predstaviť, keď bude v škôlke a budú sa mu tam diať nejaké detské neprávosti, alebo mu niekto ublíži.
Podľa môjho materinského inštinktu tam asi budem každý druhý deň nabiehať a vyplieskam každého, kto mu urobí zle.
(Po tomto blogu mi Miša pre istotu nezoberú do žiadnej škôlky.)
Akože neofukujem mu zadok pri nejakých konfliktoch, väčšinou ho nechám, nech si veci vyrieši sám s tými deťmi, no netvrdím, že ma niekedy netrhá, aby som mu okamžite nepribehla na pomoc.

To každá mama má takto?
Alebo som ja len zase úzkostlivá citlivka?
Táto detská politika ma vie zasiahnuť rovnako, ako tá ozajstná, škaredá, dospelácka, slovenská.
A ozaj, nezabudnite ísť voliť!