Rada ich zas niekedy uvidím, ale absolútne nemám pocit prázdna v duši z toho, že ich nevidím. A teda premýšľam, či som taká chladná a bezcitná, alebo mi tí ľudia reálne nič nedávajú, alebo sú len takým viacmenej bezvýznamným spestrením mojich všedných dní.

A potom si uvedomujem, ktorí ľudia mi chýbajú ale že veľmi.

Už pred dvoma rokmi sa moja kamoška a suseda Lenka spýtala, či niekedy napíšem blog aj o nej. Vtedy som jej povedala: “Jasnačka!”
A nenašla som pre ňu priestor. Až teraz. Lebo mi chýba, lebo som ju nahnevala, lebo si to chcem u nej vyžehliť. Teraz vidím, ako veľmi je dôležitý osobný kontakt a ako ho vypisovanie cez telefón absolútne nemá šancu nahradiť.

Lenka je typ človeka, ktorý keď vie, že som chorá, zavolá mi 5x za deň, či žijem, či mi nemá niečo priniesť alebo mi pomôcť. Keď som fit, zaklope mi len tak na dvere a objíme ma. Alebo mi len zatrúbi z auta pred domom a vyhodí mi z neho nejaké koláče. Kávičkujeme nonstop a sme zvyknuté na seba už tak, že sa nebojíme povedať si pravdu, pýtame sa na názor tej druhej a pokojne sa vieme aj fajn skritizovať. Ale stále je to pre mňa chodiaca nabíjačka pozitívnej energie.

A teraz, ako sme sa prestali stretávať, tak aj tá komunikácia začala jemne krívať. Každá rieši svoj život a aktuálnu situáciu najlepšie ako vie. Ale hlavne, ja som zabudla na to, že keď sa ma niekto nepýta na názor, asi ho v tom momente veľmi nezaujíma. Ale ja nie, ja som sa nejakým zaujímavým spôsobom musela kriticky vyjadriť ku všetkému, čo mi napísala. Neviem, kde sa vo mne nabralo toľko škaredej negatívnej energie, aby som ju za všetko dod*bala. A ja spokojná, neuvedomujúc si svoje správanie, som si všimla, že sa mi dva týždne neozvala. Aj sa mi zdalo, že niečo je inak v mojom živote. Ale v tom momente mi doplo, čo sa deje a prečo sa to deje.

A viete, čo je na nej najkrajšie? Že keď mi predvčerom prišla pred dvere niečo podať, rovno na mňa spustila, že sa na mňa nahnevala, lebo nemala silu a energiu na moje hnusné správy. Leninka, za toto ťa naozaj žeriem. Že ma vieš sfúknuť tak, že sa za seba hanbím a mám výčitku svedomia ešte aj tri dni po tom.

A toto je ono. Keby sme boli niekde na káve a všetky tie moje - nie príjemné správy by som jej hovorila do očí, keby mi ona mohla oponovať, celé by to možno vyznelo úplne inak.


Stále hovorím, že táto situácia nás má niečo naučiť. O sebe samých, možno o svojich blízkych, vyčistia sa vzťahy... nie úplne funkčné možno nevydržia, niektoré sa, možno naopak, upevnia. Veľmi som zvedavá, či sa ľuďom pretriedia vzťahy a ostanú len tie "naozajstné", alebo sa všetko vráti do rovnakých koľají, v akých sme fungovali pred dvomi mesiacmi.
Sestra mi povedala: "Vôbec! Pustia nás a zabudneme. Akurát budeme viac šetriť."

Uvidíme.
A sebe dávam zatiaľ tri facky. Jednu za mňa, jednu za Lenku a jednu pre istotu. Keby som zas chcela byť hnusná.

Lubica “Buba” Lettrichova