Miško, poď si umyť zuby! - Za chvíľu!
Miško, už pôjdeme domov. - Za chvíľu!
Miško, prosím ťa, uprac si hračky. - Za chvíľu!

Ok, necháme mu ešte minútu, nech si dokončí svoju prácu, opäť mu zopakujeme, čo od neho chceme a on si zas ide svoje “Za chvíľu!” Toto je schopný zopakovať aj 10x, kým nám nezačne dvíhať tlaky.

Druhá verzia je, že po vete: “Miško, ideme sa napapať? Poď, upraceme. Ideme spať.”, sa so zúfalým (ale stále fejkovým) plačom hodí o zem a tam si plače a dudre si, prečo to práve teraz nemôže urobiť. Ja toto veľmi ťažko zvládam, lebo som celkom prchká a najviac výbušná a po každom takomto jeho prejave mám chuť ho roztrhnúť a navrieskať na neho.

Ale toto naozaj nechcem robiť, lebo viem, že by to nemalo význam, takže všetku silu a energiu musím vynaložiť na ovládnutie svojho výbuchu a amoku hnevu a potom, keď utlmím svoj najväčší výbuch a so zaťatými zubami napočítam do 10, potom môžem začať riešiť jeho hnev. A často sa stane, že kým “upracem” svoje nervy, tak sa medzitým tie Mišove nervy upokoja a problém je vyriešený.

Celá moja materská nie je o výchove Miša, ale o výchove seba samej.
Odmietam byť vrieskajúca mama, ktorá svojmu dieťaťu dáva “výchovnú po zadku” niekoľkokrát za deň. (A ozaj, po zadku som mu naposledy dala asi pred rokom a pol, keď mi ušiel na hlavnú cestu a tam sa mi smial do tváre a autá ho obchádzali. To som mu potom po plienke takú šmarila v panike, že ma to mrzelo ešte pár dní potom.) Odvtedy fungujeme bez “výchovných” a nejak sa vždy vieme dohodnúť. Akurát ja sa musím naučiť ovládať svoj hnev, keď mladý pán nerobí veci podľa toho, ako by som ja chcela.

A ja vlastne ani nechcem, aby bol Mišo vycvičený na povely. Chcem, aby ma rešpektoval, ale aby sa nebál veci robiť aj podľa seba a aby raz neskákal tak, ako iní budú pískať. Takže zase je problém vo mne - chcem, aby bol nejaký, ale keď nie v momente taký, ako si ja zmyslím, mám nervy.

Mám teraz také jemne zmätené matkovské obdobie. Na jednej strane sa silno začína prejavovať Mišova osobnosť, na základe ktorej sa prejavuje aj moja osobnosť, a ktoré sú asi až moc podobné a tvrdohlavé a začínajú sa stretávať a jemne bojovať. A pri nás stojí Bohuš, so svojím pokojom Budhu, ktorý nás vie vždy s najväčším kľudom upratať a upokojiť.

Ps.1: Bohuš sa po vyše dvoch mesiacoch vracia do práce a mňa prepadáva jemná panika, že ostanem doma s tým dieťaťom, ktoré ma chce psychicky zničiť.
Ps.2: Stále si musím pripomínať, že ten, kto v našej rodine potrebuje výchovu, nie je Mišo, ale ja. Takže sa idem ďalej pekne krásne vychovávať.

Lubica “Buba” Lettrichova