Ja sa zas učím rozdeliť si deň tak, aby som stihla všetko, čo chcem a potrebujem stihnúť, pretože som mala tri mesiace prázdnin. Keď bol Bohuško doma, všetko sme robili spolu, varil ten, komu sa chcelo, alebo ten, ktorý sa práve nehral s Mišom. A s upratovaním tak isto. Ďakujem veľmi za to, že mám chlapa, ktorý nepozná pojem “ženská práca” a vie (a dokonca je ochotný a robí to rád) upratať, oprať, navariť a postarať sa o Miša rovnako dobre ako ja. Aj lepšie. Takže ja som posledné tri mesiace fungovala v takom režime, že niekedy som aj pol dňa mohla čítať knihu, keď Bohuško zobral Miša niekam na bicyklovačku.

Zvyká si aj Mišo - ráno vstáva so slovami: “Ocko je v robote?”, počas dňa sa naňho opýta asi 10x a večer sme posunuli kúpanie na 20:00, vtedy väčšinou prichádza ocko z roboty a to už majú zase oni svoj čas. Bohuš ho okúpe, uloží, prečíta mu rozprávku a Mišo mu do bodky povie, čo sme dnes robili. A zvyká si aj Bohuš, ktorý je po troch mesiacoch zas v práci lahodných asi 15 hodín a je mu za nami smutno.

A zase ďakujem, že sme na dedine a mám také susedy, aké mám. Iba vyjdeme pred dom na cestu a hneď sa k nám pridá nejaká ďalšia suseda s dieťaťom. Takže, keď by nám chcelo byť smutno, stačí otvoriť dvere na dome a pred nimi bude do pár minút výborná zábava. Nemusím behať nikam na preplnené ihriská, ani nikde, kde je extrémne veľa ľudí, lebo na to si ešte úplne netrúfam a chodiť v rúšku ja úplne nezvládam. Mne sa chce po piatich minútach v rúšku odpadnúť. Neviem, či som klaustrofobik, alebo čo za .....fobik, ale radšej budem celý deň na dvore, ako dve hodiny niekde bez kyslíku v rúšku

Chodíme na kávu do mojej milovanej kaviarne, ktorá je vedľa potoka, sedenie je vonku v tráve, takže tu sa dá fungovať pekne bez rúška, chodíme na zmrzku, väčsinu dňa sme na ulici alebo na dvore, takže okrem ocka doma nám nič nechýba. Budúci týždeň začneme - dúfam - opäť chodiť na plávanie (tam sme v bazéne 4 maminy s deťmi, to je pre mňa - asociála - prijateľný počet ľudí okolo mňa). Dnes som sa s Mišom previezla okolo škôlky, do ktorej ho, dúfam, od septembra zoberú. On híkal, aká je krásna a vraj sa tam už veľmi teší. A chce sa na ňu ísť pozrieť aj zajtra. Murko môj, nech mu to nadšenie vydrží čo najdlhšie.

A asi idem pomaly otvoriť Profesiu.sk a hľadať si prácu. Fuj, sťahuje mi žalúdok pri tej predstave. Furt dačo! Ozaj musím stále riešiť dôležité veci? Nemôžem byť len tak? Levitovať alebo niečo?

Lubica “Buba” Lettrichova