Také tie úplne základné, ktoré som u Miša zaviedla hneď, keď sa dalo a ktoré sa u nás dejú už prirodzene a nemusím na to ani dávať pozor, sú:

• minimálne jeden kus čerstvého ovocia a zeleniny za deň ( keby som zabudla, on si ich vypýta)
  
• každý deň sa pred spaním (na obed aj večer) rozprávame. O čom chce on. Prečítame rozprávku a potom sa ešte chvíľu rozprávame o tom, čo ho zaujíma, čo v ten deň zažil a videl, nepochopil, chce vedieť viac... nechávam ho, nech sa pýta na čokoľvek.
  
• nehovoriť škaredo o druhých

A na tento posledný bod upozorňujem aj Mišových starých rodičov, aby na to obzvlášť dávali pozor. Najviac sa mi nepáči, keď dospelý človek povie dieťaťu: “Ten chlapček ti nechcel požičať hračku? To je ale zlý chlapček!” Ja mám z tohto až husiu kožu, ako sa niektorí dospeláci snažia deťom niečo vsugerovať. Aj u nás sa už stalo, že Mišo za mnou prišiel a opýtal sa ma: “Mami, prečo mi ten chlapček nechce požičať traktor?” Miša zaujíma, prečo to tak je a odpoveď “lebo je to zlý chlapec” mu situáciu vôbec neobjasní. Akurát si v hlavičke bude to druhé dieťa pamätať ako zlé. Veď to je desivé!!! Aby ľudí delil na “dobrých a zlých”. A dobrí budú len tí, čo mu niečo dajú alebo požičajú.

A situácia spred pár dní:
S Mišom sme na ulici sledovali veľké auto, ako odčerpáva kanalizáciu. Asi klasickí žumpári. Traja páni, ktorí obsluhovali celý ten proces boli úplne najviac usmievaví, kývali Mišovi, Mišo im a s úžasom sledoval, ako pracujú. A práve vtedy išiel okolo pán so synom v Mišovom veku a povedal mu: “Vidíš, synu, keď sa raz nebudeš dobre učiť, dopadneš takto!” A hrozne mu to prišlo vtipné. Povedal to dosť nahlas, lebo myslel, že nás - mamičky, tým pobaví. A zároveň dosť nahlas, aby to počuli aj tí páni, ktorých práve urazil. Ja som sa cítila taká nahnevaná a zároveň smutná, že ten pán učí svoje trojročné dieťa opovrhovať inými ľuďmi a prácou ako takou. Veď to dieťa sa ho v tom momente ani nič neopýtalo. Kto dal tomu oteckovi právo ponižovať iných ľudí a veselo tomu priúčať aj svoje dieťa, ktoré by za iných okolností určite s otvorenými ústami tých žumpárov sledovalo.

My s Mišom pravidelne už dva roky každý pondelok stojíme pred domom a čakáme smetiarov. Kývame im, oni kývajú nám a vždy sa im poďakujeme, že nám odvezú smeti. Mišo ich miluje. A prečo by nemal?

Netvrdím, že som bezchybná mama. Práve naopak. Milión chýb robím. Aj mne pravidelne vybuchnú nervy a skríknem. Neusmievam sa od rána do večera na svoje dieťa s myšlienkou, aké je dokonalé (aj keď raz by som sa k tomu chcela dopracovať). Som obyčajná mama, ktorá sa stará o svoje dieťa najlepšie ako vie, hoci si stokrát za deň poviem, že “túto situáciu som úplne pobabrala”. Ale s istotou viem povedať, že Mišovi nevštepujem do hlavy a do duše myšlienku, že niektorý človek je zlý, že niekto je horší, že je niekto menejcenný. A keď by som to v nejakej situácii aj mohla povedať, aby som nemusela dlho vysvetľovať, vždy si dám tú námahu vysvetliť mu situáciu, prečo to “zlé” dieťa konalo tak, ako konalo, prečo malo dôvod nepožičať mu traktor a prečo má mať Mišo aj tak dôvod mať to “zlé” dieťa rado. Alebo ho aspoň pochopiť.

Prosím, skúsme deti nechať rozmýšľať samostatne. Nevnucujme im svoje predsudky, názory a domnienky. Majú svoju hlavu. Skúsme ich učiť hlavne byť slušnými k ostatným (čo ony podľa mňa aj prirodzene sú), ono potom ten svet má šancu byť pekným miestom.

Lubica “Buba” Lettrichova