Vyzerá to tak, že miestna štátna škôlka mi Miša od septembra nevezme. Teda zatiaľ je to na 98% isté, čakám na oficiálny papier a silno budem dúfať v malý zázrak, že sa niečo udeje a tie 2% nakoniec vyhrajú. Nuž, kapacitné dôvody sú v preplnenej obci taká ošemetná kapitola sama o sebe.

Po tej informácii o Mišovom “predbežnom neprijatí” som si sadla, vyplakala som sa a začala dumať, čo ďalej.

A pár ľudí mi povedalo: “Rýchlo otehotnej!” Moji zlatí, ja som aj Miša chcela rýchlo a to “rýchlo” mi trvalo dva roky. A ďalšia vec - keby som aj rýchlo otehotnela, budem rok doma s Mišom, ktorý chce nonstop behať, lietať, bicyklovať sa, na zadku neobsedí dve minúty a ja ho budem s tehotenským bruchom naháňať? A keď by som konečne aj porodila, jeho ďalší rok zoberú do škôlky a ja budem ďalšie tri roky doma s malým bábom... Celá táto teória “rýchlootehotnenia” sa mi nejak nepáči a neviem sa s tým stotožniť.

Takže jediná možnosť je pre nás súkromná škôlka. Pot ma oblial, že či ešte nejaká súkromná škôlka tu v okolí bude mať voľné miesto, lebo tam obvykle bývajú tiež pekné čakačky.

Kamoška mi hovorí, aby som mu našla škôlku v blízkosti mojej práce. Ale ja som si ešte nenašla prácu a neviem, kde budem pracovať. A teda neviem, kde mu mám hľadať škôlku.

Ako sa to bežne robí? Najprv si nájdem robotu a potom mu nájdem škôlku? A čo keď mi tá práca nesadne a budem si hľadať niečo iné? Budem presúvať aj Miša? A chcem ho vlastne každé ráno vláčiť z Bernolákova niekam do Bratislavy autom (hodinu a pol) alebo preplneným vlakom? A budem ho budiť o 5:00 ráno, aby sme to postíhali všetko?

Asi sa mi páči myšlienka mať ho čo najbližšie k domu. Ráno sa môže pokojne vyspať a v škôlke bude o 5 minút. A keby sa nebodaj stalo, že ostanem zaseknutá v zápche v aute alebo vo vlaku na ceste z roboty domov, poprosím susedu (ktorú má Mišo rád), nech mi poňho zbehne a bude sa hrať vo dvore vedľa, u susedov.

Akože rada by som napísala nejaký veselý blog o tom, čo Mišo vyviedol alebo nevyviedol, ale posledné dni stále premýšľam nad týmto.

Budúci týždeň sa ideme do jednej súkromnej škôlky pozrieť aj s Mišom. Je naozaj 10 minút peši a 2 minúty autom od nášho domu.
Tak nám iba držím palce, aby sa mu tá škôlka na prvý dojem zapáčila. A mne tiež. Bude musieť!

Lubica “Buba” Lettrichova