Miša zobrali do škôlky!!! A nakoniec do štátnej, s čím som teda ani v najmenšom prípade nepočítala. Riešila som súkromné škôlky a modlila som sa, aby aspoň v nejakej v okolí mali ešte voľné miesto pre Miša. Ale že sa toto podarí!!!! No a teraz si ozaj už môžem začať hľadať prácu. A viete, ako sa to podarilo? Žiadne úplatky (by mi od hanby asi ruka odpadla, keby som toto mala urobiť), žiadne telefonáty riaditeľke s prosbami a podobné zúfalé činy.

Keď mi najprv povedali, že je “predbežne neprijatý”, letela som tu u nás v dedine do súkromnej škôlky, omrkli sme ju aj s Mišom, je malinká ale krásna a dohodli sme sa s pani riaditeľkou, že o týždeň jej potvrdíme, či Mišo nastúpi. Bola som zmierená s tým, že Mišo tam chodiť jednoducho bude, aj s tým, že 400€ mesačne pôjde na škôlku, ale stále mi niečo vŕtalo v hlave, že on tam nejak nepatrí. Že mi do tej škôlky nesedí. Ale to bol len taký nejaký môj vnútorný pocit.

A neviem prečo, ale počas toho nášho “premýšľacieho týždňa” sme sa s Mišom boli niekoľkokrát pozrieť na tú našu novú štátnu škôlku v dedine. (Presne na tú, do ktorej ho nezobrali.) Pozerali sme, aké sú tam nové hojdačky, čo všetko tam bagre ešte dokončujú a iba tak sme sa okolo nej vozili v aute a obzerali ju. Moja najlepšia kamoška totiž vedľa tej škôlky býva! Takže tú škôlku máme stále “na muške”.

Každý večer som sa v posteli pomodlila (tak po svojom, lebo ja sa neviem modliť tak “kresťansky”), aby sa stal zázrak a zmenili v škôlke rozhodnutie z “predbežne neprijatý” na “prijatý”. Predstavovala som si, ako ho do tej škôlky ráno veziem, ako chodím po neho, ako sa hojdá na tých nových hojdačkách a ako ideme rovno po škôlke na kávu ku tej mojej naj kamoške, keďže ju nechávam na materskej samú.

A ono sa to naozaj udialo. Prišlo nám do schránky originál rozhodnutie, kde bolo napísané “prijatý”. Otvorila som tú obálku na dvore a v šoku som kričala asi na sto kilometrov, že sa to podarilo. Aj som plakala, od radosti, aj od šťastia, že či je naozaj možné, že som tomu mojimi myšlienkami dopomohla. Nech je to akokoľvek, tešíme sa veľmi, Mišo úplne najviac a ja si môžem už teraz reálne hľadať prácu. Nechcete ma niekto?

Lubica “Buba” Lettrichova