Prvé dva dni v škôlke bol spokojný, páčilo sa mu tam, papal tam, spal, má rád pani učiteľku. Tretí deň nastal zlom, ráno zavelil, že nikam nejde.
“Mami, ja nemám rád škôlku. Nechcem tam ísť. Robil som si srandu, že ju mám rád.”

Výborne, skoro som sa v tom momente zadusila kávou. No ale do škôlky šiel, plakal ukrutne, ja som po jeho odovzdaní plakala pred škôlkou v aute. Keď mi potom doma rozprával, a aj z toho, čo mi povedala jeho pani učiteľka, mi vychádza, že jemu nevadí škôlka ako taká. Jemu je smutno za mnou, ale potom sa už prehrá pekne, akurát sa drží viac pri učiteľke.

V triede sú iba trojročné deti (z ulice je zvyknutý hrať sa aj s o dosť staršími deťmi, ktoré ho “ťahajú”), niektoré ešte nie úplne dobre rozprávajú - s tými sa vraj nemá moc o čom. Ďalšie deti mu berú hračky - chudák Mišo je všetko iné, len nie priebojný. My sme so susedami aj deti na ulici naučili hračky si požičiavať, pekne si vypýtať, poprosiť, poďakovať. Takže, keď niekto vytrhne Mišovi hračku z ruky, je z toho nesvoj, nepáči sa mu to, nemá to rád a preto je radšej pri učiteľke - s tou aj pokecá a neberie mu hračky. No, musí bojovať, chlapec.

V škôlke bol tri dni - stredu, štvrtok, piatok. Sobotu už doma kňučal, že ho bolí hrdlo a naskočili sople, paráda. Ráno v škôlke revú všetky deti, sople majú až na brade a učiteľky nemajú šancu zistiť, ktoré je choré. Zrejme tam nejaké bolo a jasné, že na Miša sa to muselo nalepiť. Takže celý tento týždeň je pánko doma. Nevadí, budujeme imunitu a on je šťastný, že je so mnou doma. Ja som šťastná menej, lebo som mala naplánovaných milión vecí a všetko som musela porušiť.

Ale luxusne a bez liekov som si ho doma pekne vypiplala a už je fit. Silno dúfam, že nepôjdeme systémom týždeň škôlka, týždeň doma. (Aj keď veľa mamiček mi napísalo, že presne takto to bude, no ja tomu úplne nechcem uveriť.) Hlavne sa teším na pondelok, vôbec si neviem predstaviť, akú náladu si vymyslí. Lebo on má extrémne prestrihy. Dnes mi napríklad veľmi pekne hovoril o škôlke a dokonca sa chcel na škôlku aj hrať. Ja som bola Mišo a on bol môj ocko a akože ma odniesol do škôlky a všetko mi pekne vysvetľoval.

Ale tento týždeň “maródky” sme si naozaj užili - veľa spal, pekne sa liečil, čítali sme veľa kníh, kreslili sme, počúvali a pozerali rozprávky, objavil (jemne som mu podsunula) svoje nové hudobné vzory-Robbieho Williamsa a U2. Miluje ich pesničku Beautiful day - nad Bonom lietajú lietadlá (logicky ich Mišo musí milovať, keď majú v klipe lietadlá). Nech trošku iným žánrom vyvažujeme tvorbu Mira Jaroša a Smejka a Tanculienky. Dokonca ma už otravuje s tým, že už bol na koncerte Mira Jaroša, Smejka a Tanculienky a videl aj muzikál Frozen (naša Lenka Debnárová tam hrá Elzu), že či by mohol ísť aj na koncert Robbieho Williamsa. Krása krás! Ja už som na jeho koncerte bola, takže málinko počkám, kým Mišo podrastie aspoň o pol metra, nech ho neudupú v dave a ideme!

Takto, hoci by som veci chcela mať inak, mala som iné plány, iné predstavy o našom škôlkarskom začiatku, hnevalo ma, že zase nejdú veci podľa môjho, veci sú tak, ako sú a ja sa musím iba prispôsobiť okolnostiam a využiť ten čas doma s Mišom najlepšie, ako sa dá. A toto je asi to dôležité (v mojom živote) - každý deň si urobiť pekný, nájsť v ňom niečo milé, užitočné, niečo, čo nás/mňa bude baviť, niečo, čo sa môžem/e naučiť...

Jednoznačne heslom nášho týždňa je:
“It's a beautiful day
Don't let it get away
It's a beautiful day.”

Lubica “Buba” Lettrichova