Mišo dnes prvýkrát povedal: “Mami, dnes nebudem plakať ani málinko v škôlke!” A naozaj si s úsmevom odckupkal do triedy, dokonca, keď čakal na pani učiteľku a meranie teploty, nebolo mu blbé skríknuť na ňu: “No šup šup!” Spokojne mi z triedy zakýval a išiel sa hrať. Kiež by to bolo už navždy takéto krásne a ukážkové! Ale je tam spokojný - má veľmi rád pani učiteľky, už sa mu tam aj podarí zaspať a už ho odseklo a kaká tam - to je znamenie, že už je tam ako doma. Každý deň mi doma zarecituje nejakú novú básničku, čo sa naučil. Výborný je!

A ja potom letim na vlak a idem do roboty. Zatiaľ sa iba zaúčam, tak chodím len na pár hodín, ale bude to super! O mesiac začínam oficiálne. Nikdy som vlakmi necestovala, iba raz do roka - vždy na Pohodu (aj to v jedálenskom vozni, aby som smädná nebola). Takže pre mňa je to teraz úplná exotika a zážitok. Asi je to aj vidieť - všetci vo vlaku pozerajú do telefónu a ja von oknom ako Alenka v ríši divov. Z domu som v robote za pol hoďku, to by sa mi autom nikdy nepodarilo, a mám takto aj istotu, že neostanem visieť v nejakej kolóne a môj Mišo nebude nocovať sám v škôlke.

A teraz najnovšie zistenia:
Že prečo neviem obliekať Miša?! Nikdy si nie som istá, či mu nebude zima, teplo, či som ho neobliekla málo alebo veľa... Lebo ja neviem obliekať seba! Vždy som všade chodila autom a v aute som mala pol šatníka - bundy, teplé topánky, náhradné oblečko... všetko. A teraz, keď chodím vlakom, musím predvídať. A sledovať madam Debnárovú v Teleráne, keď hlási počasie. Fajn, že sa v 34 rokoch učím odznova obliekať.

Keď prídem z roboty, sadám na stanici do auta a stíham ísť ešte rýchlo domov. Mám hodinu čas, tak rýchlo varím pre Miša, aby mal teplé jedlo, keď príde zo škôlky. (V škôlke mu chutí, aj papá, len on jedáva veľmi pomaly a kým sa do toho pustí, už mu tanier berú, takže stadiaľ odchádza väčsinou hladný a už v aute pýta jesť. Nevadí, naučí sa trošku pridať na tempe v jedení.) Potom sa s ním ešte doma pohrám a keď Bohuško stíha prísť do 20:00 domov, prebehnem ešte cvičiť. Výhoda škôlky - Miša o 19:00 kúpem a o 20:00 je odpadnutý a spí. A ja odpadávam chvíľu po ňom.

Musím sa aj na naučiť fungovať novým systémom a nejak inak si triediť čas a aktivity. Aj keď moje aktivity pôjdu asi jemne na chvíľu bokom, lebo nechcem úplne Miša po škôlke ťahať so mnou kade tade. On sa sám pýta domov, lebo celý deň nevidel svoje hračky, tak nemám srdce ho so mnou vláčiť na cvičenie alebo niekam.

Takto som si to celé predstavovala. A možno to celé ide aj lepšie, ako som si predstavovala. Ešte keby sa Bohušovi podarilo prísť niekedy z roboty skôr ako o 19:00-20:00 by bolo veľmi fajn, ale zas, nedudrem, lebo robí, čo môže. Teraz už len verím, že Mišova radosť zo škôlky zostane, že ja sa zabehnem v práci, že nás Igor všetkých nepozatvára doma a že budeme všetci zdraví.

A keď verím, nemôže to byť inak.

Lubica “Buba” Lettrichova