Nedávno som susede šla k narodeninám kúpiť jednu ružu. Pani predavačka mi za cenu tej jednej ruže dala kyticu asi päťdesiatich ruží, že dnes by ich už aj tak nepredala. Ja som jej nechala o pár korún viac, ako chcela, urobila som obrovskú radosť susede, suseda skoro odpadla, až z tej radosti na druhý deň porodila a všetci sme mali pekný deň.

Alebo sme s kamoškou našim deťom sľúbili, že sa pôjdeme povoziť na takých rodinných bicykloch - tragáčikoch. Keď sme tam prišli, zistili sme, že to si treba rezervovať dopredu. Čo sme samozrejme, neurobili. Aj napriek tomu nám pán majiteľ dovolil 10 minútovú jazdu, aby deti neodišli sklamané. Poďakovali sme, deti boli šťastné, že sa povozili a šli sme pomalým krokom domov. A v tom na nás ten majiteľ zakričal, že sa mu niekto odhlásil, že sa môžme rovno hodinu voziť. Skoro sme odpadli od šťastia a šli sme. O 15 minút nám volal zase, že sa mu odhlásili ďalší a že vlastne sa môžeme voziť ešte ďalšiu hodinu. Tak bez rezervačky sa nám aj tak podarilo urobiť si krásny dvojhodinový výlet. Kamošky sa mi smejú, že sa ma musia držať, lebo že si priťahujem šťastie.

Teraz sa akurát zaúčam v novej práci a šéfovia kvôli korone poprosili ľudí, aby šli homeofficovať. A teraz čo so mnou? Ako sa to mám učiť, keď o dva týždne nastupujem? V tom momente ma spotilo a tu sa ozvala dievčina, ktorá ma v robote zaúča, že: “Budeš sa chodiť učiť ku mne domov.” Povedala to úplne pokojne, rozhodne a bez akéhokoľvek zaváhania. Akože veľký klobúk pred človekom, ktorý sa bez problému takto ponúkne, pustí si do vlastného bytu cudzieho človeka a robí, čo môže, aby ho všetko naučil. Ale presne viem a nepochybujem, že tieto pekné skutky sa jej veľmi rýchlo vrátia. Lebo karma. Ja sama neviem, či by som v opačnej situácii takto zareagovala. Mám rada svoj dom, svoje súkromie a nepúšťam si doňho cudzích ľudí. Preto je pre mňa tento jej krok tak obdivuhodný.

Aj v týchto - zase sa opakujúcich - mrzutých zatváracích dňoch, sa vždy dá nájsť pekný, svetlý, pozitívny bod dňa. Slová “pekný, svetlý, pozitívny” som použila zámerne, lebo reálne sú tieto dni hnusné, studené, tmavé... Ale ja ich také mať nechcem. Tak si ich robím také, aby sa mi páčili. A funguje to.

Lubica “Buba” Lettrichova