A tento mesiac mám režim taký, že večer padnem na gauč ako kabela.

• ráno vstanem najprv ja a vychystám sa
  
• zobudím Miša, vychystám jeho
  
• veziem ho do škôlky
  
• tu mám hodinu čas, takže buď bežím cvičiť alebo behám po zubároch (potrebujem strojček, tak riešim)
  
• letím do práce
  
• ak skončím skôr, idem cvičiť (ak som nestihla ráno)
  
• ak skončím neskôr, idem rovno po Miša
  
• potom už robíme, čo vládze Mišo: niekedy chce byť už len doma, čítať knižku, alebo sa chce pohrať s hračkami, niekedy vládze a chce sa ísť ešte bicyklovať, alebo si na dvore ešte kopeme loptu.
  
• keď sa dohráme, dám Mišovi večeru a kým on papá, ja varím na ďalší deň.
  
• jeho okúpeme, šupneme do postele a potom už len pomerne bezducho padnem na gauč, nepríčetne pozerám na telku a idem spať aj ja

V škôlke je pánko stále úplne spokojný, čo však neznamená, že si niekedy ráno v šatni nevie dupnúť alebo vytlačiť slzu. Ale keď zavriem za sebou dvere, už má svoj svet a je dobre.

Takže, keď odídem zo škôlky, môžem na 100% riešiť svoje veci. Ale teda tempo som si na tento mesiac nasadila vražedné. Raňajky dávam momentálne v aute, keď stojím v kolóne na Prístavnom moste. Obed - silno neskorý - stíham buď doma, alebo zas niekde medzi presunmi v aute. Večeru už mám peknú doma s Mišom.

Každú minútu dňa sa snažím využiť najlepšie, ako sa dá a chcem stihnúť čo najviac. Mňa to totiž nesmierne baví - po troch rokoch vegetu doma si zase trošku kopnúť do vrtule a rozbehnúť sa. A veľmi nechcem, aby ma teraz niečo zastavilo a vrátilo späť. A zavrelo doma. Bolo mi doma tri roky krásne, ale teraz mám chuť fungovať inak. Nechcem, aby ma nejaký Igor donútil byť doma. Preto na ten test o dva týždne pôjdem. U nás v rodine nám už covid jedného člena zobral, takže verím, že existuje.

Rozumiem kamoške, ktorá na test nepôjde (bojí sa ísť medzi toľkých ľudí) - je doma s bábom, nechodí nikam, takže nejaká 10-dňová karanténa (za trest) je pre ňu úplne v pohode, bežný režim jej to nenaruší. Nerozumiem ďalšej známej, ktorá tiež nepôjde - je odporkyňou rúšok, testovania, covid vníma ako niečo vymyslené.... facebook jej zjavne podsúva viac konšpiračných článkov, ako by bolo vhodné. Nerozumiem ale neodsudzujem ju. A asi sa bojím ľudí, ktorí si myslia, že im tým testom cez nos vtrepú do mozgu čip...

Ak sú ok s tým, že budú povinne doma, úplne v poriadku. Ja s tým ok nie som. Chcem aby Mišo chodil do škôlky, chcem, aby sme my chodili do práce a chcem sa pohybovať voľne. Preto na ten test pôjdem. ( Aj keď viem, že tým sa situácia definitívne asi nevyrieši.)
Nebojím sa čipu do mozgu. Hlavne netreba robiť drámu a netreba sa teraz hnevať na suseda, kolegu, tamtoho a hentoho, že to celé vníma po svojom.

Neviem, čo je horšie, lockdown alebo na kompletku rozvadení ľudia. Môj Bohuš bol kvôli práci na testoch už viackrát a ak mu aj dali paličkou do mozgu čip, vyzerá stále ok, aj rozmýšľa rovnako, úsudok má stále v poriadku... možno mu ho aktivujú neskôr. Potom napíšem, keby sa začal správať čudne.

Hlavne nechajme každého, nech si robí, ako chce, nenúťme nikoho aby išiel, neodsudzujme nikoho, kto sa ísť bojí. Kto váha, nech sa rozhodne sám. Sústreďme sa na seba, svoje zdravie a svoje rozhodnutie. Ja nám len držím palce, aby nás Igor nevypol na dlhú dobu. Igor, ak ma počuješ...

Lubica “Buba” Lettrichova