A to som oficiálne zamestnaná štvrtý deň. ŠTVRTÝ. Dávam sama sebe facku a neviem, či sa mám na sebe smiať, ale skôr som zo seba v šoku. Najviac som sa do práce tešila. Aj sa teším, lebo som tam, kde som byť chcela. Len ten režim je, po viacmenej pohodovej materskej, jemne o “hubu”.

Vstať o 5:00, vychystať seba, potom o 6:00 zobudiť Miša, vychystať jeho, aby sme na 7:00 boli v škôlke, potom sa 2x pomodlím, aby som ja na 7:13 stihla vlak do roboty... Ale pozor, už o 7:13 mám prvý oddych dňa - sedím vo vlaku, pretože prvú fušku dňa mám za sebou. (A to mám jedno dieťa! Keby som mala dve, tri, štyri, tak by som o 7:13 nesedela oddychujúc vo vlaku, ale už by ma museli odviezť.)

V práci je fajn, snažím sa zorientovať a zistiť, kde je sever a zblížiť sa s windows 10. Akurát mi je dlho sedieť 8 hodín na zadku - na toto si musím zvyknúť. Na materskej také neexistuje - tam to fičí: hodina na káve, hodina na cvičení, hodina na plávaní, hodina pri knihe, hodina na bicykloch.... každú chvíľu niečo iné. Takže potrebujem sa opäť skamarátiť so stoličkou a asi aj nejakým “pajončekom”.

Z práce bežím na vlak - to ma baví, konečne nejaké kroky! Moje hodinky celý deň pindajú: “Je načase sa postaviť” - Nie je načase! Ja nemám čas, pracujem! Ale zas mám vo vlaku oddych pred ďalšou šichtou. Vyzdvihnem Miša a o 17:00 prídeme domov a to vidím, že po celom dni ma extrémne potrebuje, chce sa hrať a mojkať a ja mu tie dve-tri hodiny (kým nepôjde spať) venujem všetku svoju pozornosť.

O 20:00, keď zaspí, zistím, že nemám nič navarené, opraté, nakúpené, ale aspoňmám tak úžasného chlapa, ktorý má zatiaľ pre mňa pochopenie a keď príde o 21:00 z roboty, ani nepípne a rýchlo si nejakú 5-minútovú večeru urobí. Ja som väčšinou o 22:00 odpadnutá v posteli a som rada, že som.

Ale som rada, že som takto. A vôbec sa nehanbím za to, že to nezvládam. Tri roky som bola pánom svojho času a robila si program tak, ako som chcela. A ako Mišo dovolil. A teraz ten čas nemám vôbec, tak ani nemám veľmi čo riešiť. Tajne si ale želám slnko! Aspoň do tej 21:00 nech svieti, vtedy sa dá toho robiť viac, stihneme s Mišom po škôlke aj nejaké ihrisko, kamarátov na ulici, vybehnút ešte na bicykle, na zmrzku..... Veľmi zaujímavé obdobie toto. Normálne ma baví sledovať seba, svoje zvládačky a nezvládačky a Mišove pokroky v škôlke.

Aj keď musím sa priznať, že ma málinko bolí srdce z toho, že je v škôlke denne 10 hodín a so mnou len 3 hodiny. Tak trochu mám vnútornú paniku, že ho jemne strácam. Už to nie je len môj Mišo. Chlapec si už začína riešiť svoje veci v živote. (Keď sa raz od nás odsťahuje, ho tu reťazou priviažem o radiátor.) Srandujem, nemám doma radiátory len podlahovku.) Ďakujem veľmi, že má úžasné pani učiteľky a je tam s nimi rád a šťastný. Tie tri hodiny sa mu ale potom doma venujem najviac, lebo mi veľmi chýba, ohuruje ma novými vecami a tým, čo sa v škôlke naučil.

Ale každým dňom mám vždy väčšiu úctu k ženám, mamám, pracujúcim, nepracujúcim, hocijakým, pretože čo dokáže jedna žena za deň vykonať, je neuveriteľné. Klaniam sa pracujúcim mamám s jedným a viac ako jedným dieťaťom, slobodným pracujúcim mamám a chcem len povedať, že je úplne v poriadku nemať poriadok. Vždy som chcela mať všetko tip top. Ale keď si mám teraz vybrať, či moje jediné dve hodiny dňa, kedy môžem byť s Mišom venujem jemu, alebo všetkému okolo, tak moja voľba je jasná. Špinavá bielizeň počká v koši do víkendu. 

Na zajtra obed nemám navarený - objednám si. Mám už prach na žalúziách - počkajú do víkendu - asi skôr toho ďalšieho. Všetko na mňa počká, ale Mišo ma potrebuje teraz. Všetko ma baví! Ale už nech je víkend!

Lubica “Buba” Lettrichova