Strašne nám už nakladá dieťa naše. Na jednej strane sa ťapkám po hrudi, aký je slušný a múdry, na druhej strane ma tým fackuje každý deň, keď ma upozorňuje na chyby, ktoré robím (a na ktoré ho stále ja upozorňujem).

Debata pri večeri: Mišo: “Mami, pustíš mi rozprávku?”
Ja: “Zlatko, ale my s ockom teraz nechceme pozerať rozprávku.”
Mišo: “Veď vy nemusíte, ja budem pozerať, vy sa pozerajte sa do taniera.”

Ja sa už na ceste z rádia vždy teším domov na to, ako mi zas doma pretapoce zvyšok dňa.

A áno, vrátila som sa do Fun rádia. Zavolali ma naspäť a neváhala som asi ani dve sekundy. Robím síce niečo kúsok iné, ako predtým, ale stále mám pocit, že som sa vrátila “domov” - veď som tam fungovala ešte počas vysokej školy. Stíham Miša a jeho škôlku, čo bola pre mňa priorita číslo jedna pri výbere akejkoľvek práce.

Inak, vtipné je, že počas leta som si posielala životopisy úplne všade, aj na recepcie, do novín, kade-tade aj za pás, do skladov a eshopov, ale do žiadneho iného rádia som životopis neposlala. Ja si neviem predstaviť, že by som mala robiť v inom rádiu, ako vo Funku.

Ja sa už ráno na ceste vo vlaku teším, že opäť poviem “dobré ráno” Juniorovi, Marcelovi a Kave z Rannej šou a pár minút stihnem s nimi hodiť reč, potom vždy poobede dobehne Sajfík sa pozdraviť zase mne... celé je to také... známe. V novej práci by som sa musela tváriť milo a príčetne - aspoň prvé dni, tu ma už poznajú, tu sa naozaj tváriť nemusím.

Mišo je šťastný v škôlke, ja v robote, akurát moja domácnosť plače. Ešte stále nemám systém - zatiaľ mám len neporiadok všade. A ten prach na žalúziách na mňa už kričí spoza záclon. Ale ozaj sa z toho nejdem zblázniť. Fakt sa mi to nechce riešiť o 21:00, keď Mišo zaspí.

Ľudkovia, sila mysle naozaj funguje - na čo som myslela a čo som chcela, to mám. Stačí na to iba veľa myslieť a vidieť sa tam, kde sa vidieť chcete a ono sa to podarí. Teraz si napríklad samú seba predstavujem, ako šťastne cez víkend utieram prach zo žalúzií. Takže sa to musí podariť. Raz.

Lubica “Buba” Lettrichova