Vytiahli sme papier, pastelky, fixky, nálepky, že teda Ježiškovi napíšeme všetko, čo si želá. Času na premýšľanie mal dosť, pretože už pár dní riešime, že “ako Ježiško vie, čo mu má priniesť?” a “ako sa náš list dostane k Ježiškovi?” a podobné otázky. Tak sme to uzavreli tak, že keď napíšeme list Ježiškovi, dáme ho do čižmy a keď príde Mikuláš, zoberie list a zanesie ho Ježiškovi a nechá za to Mišovi v čižme niečo malé a sladké.

Takto sa to páči aj mne aj Mišovi. A teraz k tomu listu - mali sme ho hotový za asi tri minúty. (Dlhšie som chystala pomôcky naň, ako trval samotný proces písania.) Mišo si prosí iba jedno autíčko a kinderko. A keď som sa ho spýtala, že ešte si môže niečo vymyslieť, normálne na mňa zvýšil hlas, že nič iné nechce! Jój, synu, kiežby ti toto ostalo aspoň do osemnástky!

A Mišo spoznal Shreka!
Veľmi milým spôsobom - boli sme na prechádzke na bratislavskom hrade a tam som mu hovorila, že v jednej z tých štyroch veží bývala princezná, ktorú tam uväznil drak a princ ju potom musel zachrániť. Keď sme prišli z výletu domov, akurát šiel v televízii Shrek, kde presne toto videl - ako Shrek šiel zachrániť princeznú Fionu do veže. On to zobral celé tak vážne, že doobeda bol na naozajstnom hrade a potom zistil, že to o princeznej vo veži je naozaj pravda (vďaka Shrek), že teraz pár dní bude básniť iba o drakoch a “ŠNEKOVI” - tak nechtiac premenoval chudáka Shreka. A na Bohuškovu otázku: “Mišo, ty si videl Shreka? Aký je? Veľký? Malý?” synček odpovedal: “Taký akurát.” On nám niekedy odpovedá tak, že pár sekúnd nie sme schopní slova.

No a teraz idem na internete hľadať to jeho jediné autíčko, čo si od Ježiška želá. Joj, Vianoce s dieťaťom sú také, že sa na ne teším viac, ako keď som ja sama bola dieťa.

Lubica “Buba” Lettrichova