BUBA BLOG: Detská práca
Je zakázaná. Ale nie u nás. Sme v období, kedy začínam byť celkom prísna a trvám na niektorých veciach.
Mišo má dar - po dvoch hodinách, kedy sa s ním hrám s autíčkami, mi povie: “Mama, ty sa so mnou vôbec nechceš hrať a furt niečo robíš!”
Tlaky mi vyletia až na povalu a v momente Miša začínam úkolovať:
- “Miško, pohraj sa chvíľu sám, idem navariť. “ - “Ty sa so mnou vôbec nechceš hrať!” A už to ide. “Tak poď variť so mnou.” -“Nie! Chcem sa hrať! S tebou!” Minulý víkend som vyklepala rezeň iba Bohušovi, ktorý bol v robote, Mišo si svoj vyklepal a obalil sám.
- “Miško, pohraj sa chvíľu sám, idem zapnúť práčku a sušičku.” -“Ty sa so mnou vôbec nechceš hrať!” Oprala som iba naše veci, Miško si musel vyriešiť svoje. Keď hodil do práčky piate tepláčky, povedal: “Och, to je ťažká práca.”
- “Miško, pohraj sa chvíľu sám, idem skladať bielizeň. “ -“Ty sa so mnou vôbec nechceš hrať!” Pán si musí svoje veci poskladať sám (s mojou pomocou, samozrejme) a sám si to aj musí uložiť do skrine.
Asi úplne obyčajné montessori. Akurát u nás to neprebieha veselou a hravou formou, lebo Mišo sa do toho teda nehrnie. Ale odmietam mať doma malého človeka, ktorý mi povie: “Mama, podaj mi vodu!”, keď ju má pred sebou na stole.
A odmietam robiť tieto veci po nociach, aby bol malý človek spokojný. Asi by ma to celé tak nevytáčalo, keby to nebolo voči mne nespravodlivé. Hrám sa s ním nonstop niekoľko hodín a keď chcem alebo potrebujem robiť na hodinu niečo iné, pán sa nahnevá, “že sa s ním nechcem hrať.”
Ako naučiť dieťa samostatnosti? Je to veľmi dlhý proces? Asi potrebujem nejakú literatúru na toto. Lebo toto u nás naozaj zlyháva.
Ale pomaly asi začína chápať, o čo mi ide. Veľmi ma bolel chrbát a fakt som sa potrebovala ponaťahovať a zacvičiť si. Rozložila som karimatku sebe aj jemu a pridal sa. Chvíľu cvičil so mnou, chvíľu sa odišiel hrať do izby, potom sa znovu vrátil a cvičil so mnou. To som považovala za malý zázrak. Celkovo mám problém so zvládaním jeho tvrdohlavosti. (Lebo som rovnaká.) Buď sa bude robiť, čo on chce, alebo je krik z jeho strany. A potom, logicky, aj z mojej. A naozaj som niekedy spotená už len z toho, ako sa ho snažím ku všetkému namotivovať.
Alebo si mám robiť svoje a chvíľu ho ignorovať? Nech si na hodinu poradí aj sám bezo mňa? Normálne mám dilemu, ktorá cesta je pre nás tá lepšia.
Aj Vaše deti sa chcú s Vami hrať 24/7? Mamy, poďte, kričte, hovorte, dajte rady a tipy. Pýtam si ich!
Lubica “Buba” Lettrichova
