Mišovi na športovom krúžku dali na týždeň ich plyšového maskota - opičiaka Maxa. Max má s nami týždeň bývať a fungovať ako člen našej rodiny a na záver musíme do Maxovho denníka všetko z tohto týždňa zapísať.

Hneď po tréningu, kedy Mišo vyfasoval toto stvorenie, sme šli ešte do potravín na nákup. Hádajte, kde ostal Max? Zabudnutý v obchode! Nemali sme ho na starosti ani pol hodinu a ja už som svoje plyšové dieťa stratila. Nevadí, spamätala som sa hneď po zaplatení a Maxa - zabudnutého v košíku - som vyzdvihla. Ospravedlnila som sa Mišovi aj Maxovi a sľúbila som, že sa to viac už nestane.

Ale hop, stalo sa mi to aj na druhý deň. Zobrali sme Maxa s nami na Mišove plávanie a zabudla som ho aj tam. Maxa, nie Miša, takže stále to vnímam lepšie ako horšie. Už teraz sa bojím, čo tomu opičiakovi do denníka napíšem - máme ho dva dni a z toho počas obidvoch som ho niekde zabudla. Chudák Max, čaká ho s nami krásny týždeň. Inak, toto sa mi deje, aj keď mi susedy alebo kamošky nechajú na chvíľu postrážiť ich deti. Do minúty netuším, kde sú. Do môjho mozgu sa zmestí iba jedno dieťa, to moje.

Ale prisahám, že Miša som naozaj nikdy nikde nezabudla a ani nestratila! A teraz klopem na drevo

Lubica “Buba” Lettrichova