FunBlog: Táňa a jej životné (ne)šťastie na kaderníkov
Prečítaj si o tom, že niekedy to jednoducho nejde...
Dnešný FunBlog napísala poslucháčka Táňa: "Ahojte dievčatá a chlapci, keď si tak na Vašej stránke čítam vtipné príbehy Vašich dopisovateľov, tak som sa rozhodla, že sa podelím aj o svoju celoživotnú skúsenosť. Ak sa Vám to bude zdať dostatočne vtipné na uverejnenie, tak sa poteším; ak nie, nevadí."
Som presvedčená, že v minulom živote som zavraždila kaderníka/čku/ a teraz za to musím pykať..
Môj príbeh začína (takmer) v ranom detstve, keď som si chcela svoje krásne dlhé vlnité vlasy upraviť na štýl Paľa Haberu v klipe s Ivankou Ch.; pre istotu so mnou išla aj kamarátka veľmi zdarne ostrihaná na ten, v danej dobe super moderný štýl (už vtedy som asi tušila, že názorné ukážky vo forme obrázkov a figurantov nie sú v kaderníctve na škodu, aj keď v mojom prípade úplne zbytočné). Skrátim to; pani kývla znudene hlavou a po pol hodine som od nej odchádzala na Jágra...nemohla tušiť, že sme sa s tou kamoškou chystali na prázdniny ku jej babke (ja po prvý krát) a ona všetkým v dedine povedala, že dôjde kamarátka, čo vyzerá ako princezná. A hľa; došla hokejistka.
Po tomto nepríjemnom zážitku som sa dlhé roky upravovala sama. Až kým som sa jedného dňa nerozhodla, že chcem jemne presvetliť vlasy - moja predstava bola melír pomocou alobalu, (ženy vedia, chlapi hádam tiež už videli). Tak opäť raz vyzbrojená obrázkami a pripravenou prednáškou som vkročila do kaderníctva, ktoré mi odporučila vždy veľmi pekne ostrihaná a nafarbená švagriná (táto dejová línia s odporúčaniami sa bude opakovať často). Kaderníčka ma usadila, ja som jej všetko pekne poukazovala a vysvetlila a so šteklením v bruchu som si predstavovala výsledok- no čo Vám poviem; vykydla mi na hlavu asi liter peroxidu a po hodine som odchádzala ako veľkonočné kuriatko. Keď ma manžel zbadal, podlomili sa mu kolená a hlesol len niečo také, že vyzerám ako odfarbená Olaška. Ostatní príbuzní a známi reagovali len minútou ticha (mimochodom, to je podľa môjho názoru asi najhoršia a veľavravná reakcia).
Keď vlásky odrástli a dokonca som našla aj niekoho, kto mi ich po nejakom čase dal do poriadku, presťahovali sme sa na iné sídlisko, a tak som hľadala zas. Natrafila som na jedno kaderníctvo, kde to väčšinou nebola žiadna katastrofa a dokonca ma v jeden deň pred Vianocami zobrala slečna, o ktorej koloval chýr, že je tam najlepšia. Nesmierne som sa potešila! S predstavou účesu a farby vlasov Jeniffer Aniston som sa triasla v kresle nedočkavosťou. Slečna až taká nedočkavá nebola, namiešala blond farbu, naniesla mi ju na pásikoch alobalu na vlasy a.... a kolegyniam oznámila, že ide nakupovať vianočné darčeky a o chvíľu je späť. Tušila som, že to nedopadne dobre. Fúú, vydýchla som si, lebo slečna došla asi o 25 minút. Skontrolovala farbu na mojej hlave a zas oznámila, že sa vracia do obchodu, lebo tam videla ešte niečo úžasné pre svojho synovca. No museli tam mať toho veľmi veľa na výber, lebo sa vrátila až po ďalšej trištvrte hodine; a výsledok? Kto by nechcel mať v tridsiatke na dlhých vlnitých vlasoch šedivý melír??
Tak som na odporúčanie (vždy veľmi pekne ostrihanej a nafarbenej kamarátky s dlhými rovnými vlasmi č.2) išla ku jej kaderníčke; už ma skoro ani neprekvapilo, že pani, potom čo ma usadila, sa rozhodla, že mi urobí trvalú. Chvalabohu, že mi to povedala vopred, stihla som z kresla ujsť...zúfalá som začínala strácať nádej, až kým som sa (na odporúčanie vždy veľmi pekne ostrihanej a nafarbenej kamarátky č.3) neobjednala ku chalanovi, ktorý bol v našom krajskom meste takmer celebritným kaderníkom. Na termín u neho som čakala mesiac, skoro ako na CTčko po úplatku. Nevadí, povedala som si, hlavne, že to bude stáť za to. Prišla som tam, s trasúcim sa hlasom a slzami radosti v očiach som sa posadila do TOHO kresla. Pozrel kvalitu vlasov, premeral si ma odborným okom, opýtal sa ma na moju predstavu, namiešal farbu, naniesol na hlavu, posadil ma vedľa, začal robiť ďalšiu zákazníčku a už už mal prísť rad opäť na mňa (odstrániť alobal a umyť vlasy), keď sa vo dverách zjavil všetkým miestnym občanom a širokému okoliu známy zlý chlapec, ktorému sa nehovorí nie...milý kaderník na mňa hodil zúfalý pohľad a ja som vedela, že to nebude dobré. Ten drsný chlapík bol totiž aj dostatočne zhovorčivý a potreboval okrem seba ostrihať aj syna. Po hodine a pol čakania s blond farbou na hlave som z kaderníctva odchádzala výrazne platinová...aspoň že strih bol fajn.
Po všetkých tých nepríjemných skúsenostiach som už naozaj nedúfala; keď sa dalo, farbila som sa doma sama, a len ak to bolo nevyhnuté, navštívila som nejaký salón, kde som si nechala len trochu upraviť strih. Úplne náhodne som natrafila na pani, ktorá sa môže nazývať kaderníčkou. Vedela čo chcem, akú farbu a strih a všetko jej trvalo max. hodinu. Konečne, mám vystarané na celý život, tešila som sa.. Ale všetkého len do času sa hovorí; museli sme sa odsťahovať na opačný koniec republiky a moja story pokračuje ďalej.
Kaderníčku - hovorme jej Valika - som si našla naslepo. Aj tak už na odporúčania neverím. Tak opäť raz vysvetľovanie čo a ako. Valika ale mala iný názor - načo alobal, melír potom nevyzerá pekne. Dáme to cez čiapku (vysvetlenie pre pánov - dajú Vám na hlavu kúpaciu čiapku s dierkami, cez ktoré vyťahujú pramienky vlasov a tie potom nafarbia). Tak som to už v beznádeji nejaký čas trpela; bola naozaj tvrdohlavá, koľkokrát som jej povedala, že chcem melír cez alobal a nie cez čiapku, toľkokrát ma zahriakla a urobila to po svojom. Až keď som už začínala vyzerať ako moderátorka večerných správ na Markíze, pozbierala som posledné zvyšky odvahy a „hrdinsky“ cez sms som jej odkázala, že už neprídem.
Nasledovali mesiace samofarbenia, ale strihať sa neodvážim. Tak som zašla do prvého (vždy plného) kaderníctva, a že poprosím skrátiť len okolo tváre a podstrihnúť asi 2 cm/tak ako to máte tam na tom obrázku, ukázala som/. Kaderníčka na to: „No rada by som, ale tá pani na obrázku má dlhšie vlasy ako vy, tak to nebude vyzerať celkom tak.“ Ja: „Veď v poriadku, len zachovajte ten strih.“ A veru zachovala; celkom „logicky“ mi z dĺžky šmykla asi 15cm. A ako dovetok, ako sa mi tak prehrabávala prštekmi vo svojom diele, dodala: „Máte teraz taký hravý štýl.“ Super, dorastajú mi doteraz...
Momentálne sa zotavujem po zatiaľ poslednej skúsenosti v nie lacnom salóne – chcela som od nich štýl „bronde“ (vygúglite si páni, ak Vás to zaujíma). Pri prvej návšteve ma zobral do parády chalanisko, spoločne sme vybrali farby - 2 rôzne (dôrazne som mu povedala, že žiadnu čokoládovú); bolo vidno, že to robí po prvý raz, aj keď im na výklade svietil obrovský plagát, že na to majú certifikované školenie. Ale ja som človek tolerantný , aj ja som sa musela niekde učiť. Po konzultáciách s kolegyňou, že ako a kde to vlastne treba naniesť, dokončil čo začal. Musím povedať, že nafarbené to síce nebolo ako z obrázku, ale potom, čo som zažila inde, to bolo vlastne dobré. Strihanie mu išlo výborne, to sa musí nechať.
Druhý krát som tam išla na istotu; nebol tam on, bola tam slečna. Necítila som nervozitu, lebo farby som si pamätala a strihať som sa nechcela. Tak som jej teda označila tie dve farby, ona že áno, išla ich pripraviť. Bolo vidno, že táto slečna to školenie absolvovala. Práca jej išla od ruky. Zdalo sa mi síce, že je to akési tmavšie, ale povedala som si, že veď predsa som minule mala tie isté. Keď mi to zmyla a vysušila, prišli na mňa mdloby; moje vlasy mali farbu horkej čokolády. A ona šibalsky: „Dala som Vám tmavšiu, aby to lepšie chytilo!“ To, že odvtedy (asi 5 týždňov) mi puchnú pery vždy, keď sa pri športe viac spotím, je už len taký bonus. Mám totiž alergiu na nejakú látku v tej tmavšej farbe....
Už teraz mám obavy, čo budem robiť, ak príde čas Č a ja budem musieť navštíviť kadernícky salón.
Môj príbeh začína (takmer) v ranom detstve, keď som si chcela svoje krásne dlhé vlnité vlasy upraviť na štýl Paľa Haberu v klipe s Ivankou Ch.; pre istotu so mnou išla aj kamarátka veľmi zdarne ostrihaná na ten, v danej dobe super moderný štýl (už vtedy som asi tušila, že názorné ukážky vo forme obrázkov a figurantov nie sú v kaderníctve na škodu, aj keď v mojom prípade úplne zbytočné). Skrátim to; pani kývla znudene hlavou a po pol hodine som od nej odchádzala na Jágra...nemohla tušiť, že sme sa s tou kamoškou chystali na prázdniny ku jej babke (ja po prvý krát) a ona všetkým v dedine povedala, že dôjde kamarátka, čo vyzerá ako princezná. A hľa; došla hokejistka.
Po tomto nepríjemnom zážitku som sa dlhé roky upravovala sama. Až kým som sa jedného dňa nerozhodla, že chcem jemne presvetliť vlasy - moja predstava bola melír pomocou alobalu, (ženy vedia, chlapi hádam tiež už videli). Tak opäť raz vyzbrojená obrázkami a pripravenou prednáškou som vkročila do kaderníctva, ktoré mi odporučila vždy veľmi pekne ostrihaná a nafarbená švagriná (táto dejová línia s odporúčaniami sa bude opakovať často). Kaderníčka ma usadila, ja som jej všetko pekne poukazovala a vysvetlila a so šteklením v bruchu som si predstavovala výsledok- no čo Vám poviem; vykydla mi na hlavu asi liter peroxidu a po hodine som odchádzala ako veľkonočné kuriatko. Keď ma manžel zbadal, podlomili sa mu kolená a hlesol len niečo také, že vyzerám ako odfarbená Olaška. Ostatní príbuzní a známi reagovali len minútou ticha (mimochodom, to je podľa môjho názoru asi najhoršia a veľavravná reakcia).
Keď vlásky odrástli a dokonca som našla aj niekoho, kto mi ich po nejakom čase dal do poriadku, presťahovali sme sa na iné sídlisko, a tak som hľadala zas. Natrafila som na jedno kaderníctvo, kde to väčšinou nebola žiadna katastrofa a dokonca ma v jeden deň pred Vianocami zobrala slečna, o ktorej koloval chýr, že je tam najlepšia. Nesmierne som sa potešila! S predstavou účesu a farby vlasov Jeniffer Aniston som sa triasla v kresle nedočkavosťou. Slečna až taká nedočkavá nebola, namiešala blond farbu, naniesla mi ju na pásikoch alobalu na vlasy a.... a kolegyniam oznámila, že ide nakupovať vianočné darčeky a o chvíľu je späť. Tušila som, že to nedopadne dobre. Fúú, vydýchla som si, lebo slečna došla asi o 25 minút. Skontrolovala farbu na mojej hlave a zas oznámila, že sa vracia do obchodu, lebo tam videla ešte niečo úžasné pre svojho synovca. No museli tam mať toho veľmi veľa na výber, lebo sa vrátila až po ďalšej trištvrte hodine; a výsledok? Kto by nechcel mať v tridsiatke na dlhých vlnitých vlasoch šedivý melír??
Tak som na odporúčanie (vždy veľmi pekne ostrihanej a nafarbenej kamarátky s dlhými rovnými vlasmi č.2) išla ku jej kaderníčke; už ma skoro ani neprekvapilo, že pani, potom čo ma usadila, sa rozhodla, že mi urobí trvalú. Chvalabohu, že mi to povedala vopred, stihla som z kresla ujsť...zúfalá som začínala strácať nádej, až kým som sa (na odporúčanie vždy veľmi pekne ostrihanej a nafarbenej kamarátky č.3) neobjednala ku chalanovi, ktorý bol v našom krajskom meste takmer celebritným kaderníkom. Na termín u neho som čakala mesiac, skoro ako na CTčko po úplatku. Nevadí, povedala som si, hlavne, že to bude stáť za to. Prišla som tam, s trasúcim sa hlasom a slzami radosti v očiach som sa posadila do TOHO kresla. Pozrel kvalitu vlasov, premeral si ma odborným okom, opýtal sa ma na moju predstavu, namiešal farbu, naniesol na hlavu, posadil ma vedľa, začal robiť ďalšiu zákazníčku a už už mal prísť rad opäť na mňa (odstrániť alobal a umyť vlasy), keď sa vo dverách zjavil všetkým miestnym občanom a širokému okoliu známy zlý chlapec, ktorému sa nehovorí nie...milý kaderník na mňa hodil zúfalý pohľad a ja som vedela, že to nebude dobré. Ten drsný chlapík bol totiž aj dostatočne zhovorčivý a potreboval okrem seba ostrihať aj syna. Po hodine a pol čakania s blond farbou na hlave som z kaderníctva odchádzala výrazne platinová...aspoň že strih bol fajn.
Po všetkých tých nepríjemných skúsenostiach som už naozaj nedúfala; keď sa dalo, farbila som sa doma sama, a len ak to bolo nevyhnuté, navštívila som nejaký salón, kde som si nechala len trochu upraviť strih. Úplne náhodne som natrafila na pani, ktorá sa môže nazývať kaderníčkou. Vedela čo chcem, akú farbu a strih a všetko jej trvalo max. hodinu. Konečne, mám vystarané na celý život, tešila som sa.. Ale všetkého len do času sa hovorí; museli sme sa odsťahovať na opačný koniec republiky a moja story pokračuje ďalej.
Kaderníčku - hovorme jej Valika - som si našla naslepo. Aj tak už na odporúčania neverím. Tak opäť raz vysvetľovanie čo a ako. Valika ale mala iný názor - načo alobal, melír potom nevyzerá pekne. Dáme to cez čiapku (vysvetlenie pre pánov - dajú Vám na hlavu kúpaciu čiapku s dierkami, cez ktoré vyťahujú pramienky vlasov a tie potom nafarbia). Tak som to už v beznádeji nejaký čas trpela; bola naozaj tvrdohlavá, koľkokrát som jej povedala, že chcem melír cez alobal a nie cez čiapku, toľkokrát ma zahriakla a urobila to po svojom. Až keď som už začínala vyzerať ako moderátorka večerných správ na Markíze, pozbierala som posledné zvyšky odvahy a „hrdinsky“ cez sms som jej odkázala, že už neprídem.
Nasledovali mesiace samofarbenia, ale strihať sa neodvážim. Tak som zašla do prvého (vždy plného) kaderníctva, a že poprosím skrátiť len okolo tváre a podstrihnúť asi 2 cm/tak ako to máte tam na tom obrázku, ukázala som/. Kaderníčka na to: „No rada by som, ale tá pani na obrázku má dlhšie vlasy ako vy, tak to nebude vyzerať celkom tak.“ Ja: „Veď v poriadku, len zachovajte ten strih.“ A veru zachovala; celkom „logicky“ mi z dĺžky šmykla asi 15cm. A ako dovetok, ako sa mi tak prehrabávala prštekmi vo svojom diele, dodala: „Máte teraz taký hravý štýl.“ Super, dorastajú mi doteraz...
Momentálne sa zotavujem po zatiaľ poslednej skúsenosti v nie lacnom salóne – chcela som od nich štýl „bronde“ (vygúglite si páni, ak Vás to zaujíma). Pri prvej návšteve ma zobral do parády chalanisko, spoločne sme vybrali farby - 2 rôzne (dôrazne som mu povedala, že žiadnu čokoládovú); bolo vidno, že to robí po prvý raz, aj keď im na výklade svietil obrovský plagát, že na to majú certifikované školenie. Ale ja som človek tolerantný , aj ja som sa musela niekde učiť. Po konzultáciách s kolegyňou, že ako a kde to vlastne treba naniesť, dokončil čo začal. Musím povedať, že nafarbené to síce nebolo ako z obrázku, ale potom, čo som zažila inde, to bolo vlastne dobré. Strihanie mu išlo výborne, to sa musí nechať.
Druhý krát som tam išla na istotu; nebol tam on, bola tam slečna. Necítila som nervozitu, lebo farby som si pamätala a strihať som sa nechcela. Tak som jej teda označila tie dve farby, ona že áno, išla ich pripraviť. Bolo vidno, že táto slečna to školenie absolvovala. Práca jej išla od ruky. Zdalo sa mi síce, že je to akési tmavšie, ale povedala som si, že veď predsa som minule mala tie isté. Keď mi to zmyla a vysušila, prišli na mňa mdloby; moje vlasy mali farbu horkej čokolády. A ona šibalsky: „Dala som Vám tmavšiu, aby to lepšie chytilo!“ To, že odvtedy (asi 5 týždňov) mi puchnú pery vždy, keď sa pri športe viac spotím, je už len taký bonus. Mám totiž alergiu na nejakú látku v tej tmavšej farbe....
Už teraz mám obavy, čo budem robiť, ak príde čas Č a ja budem musieť navštíviť kadernícky salón.
Odporúčame