Nikdy nevieš, kde sú, kto sú a kedy sa objavia. Píše Igor: „Čaute.. chcem sa s vami podeliť o jeden môj „super“ zážitok.“
Cca pred troma rokmi si moja budúca bývalá zmyslela, že si kúpi auto.. Zopár áut si prelúskala so susedom, lebo ja v autách vyznám asi ako Kandráč v textoch.. Nakoniec si jedno vybrala a že ho teda pôjdeme spolu pozrieť. Tak teda prišla po mňa na aute jej mami a vzadu sedel sused s jeho ženou. Tak som sadol za volant a šli sme to pozrieť..
Cestou priateľka telefonovala pánkovi, že o chvíľu sme na mieste stretnutia. Čo čert nechcel, predávajúci oznámil, že bude meškať asi 20 minút. Tak som odstavil auto na parkovisku a čakali sme.. Asi po 30 sekundách sa ma priateľka pýta, že čo budeme zatiaľ robiť?!
Chcel som byť strašne vtipný, tak som jej povedal: „Veď sa môžeme rozprávať ako jehovisti..“
V aute nastalo ticho... 5 sekúnd žiadna reakcia, tak som myslel, že nepočuli.. až keď mi priateľka povedala, že som totálny debil, pochopil som, že ten starší manželský pár na zadných sedadlách sa po mojej „vtipnej vložke“ na seba nepozrel len tak..
Samozrejme, že oni naozaj boli svedkovia „jeho“.. No ale to už proste nezahovoríš nijako. Pozeráš na hodiny a proste vieš, že ešte ďalších 18 minút budeš sedieť v aute a čakať na vykúpenie.. a keby aspoň môžeš vyjsť von pred auto, zapáliť si cigu.. No nedá sa, lebo prší a ty si proste nemôžeš sadnúť zmoknutý do svokrinho auta. Tak len čakáš a v aute ticho....miestami počuješ ako ti rastú vlasy... a pri tom len stačilo menšie upozornenie pred nástupom do auta, aby som sa vyvaroval témam o Bohu.