Poslucháč Gabo, blogger, pravidelne píše o svojich zážitkoch a tiež nezážitkoch. V jeho najnovšom blogu popísal svoj príbeh – podstatu Vianoc. Viac od neho môže nájsť na jeho FB – Gabko Šiška.
PODSTATA VIANOC
Keď som dnes večer vystúpil z električky, v myšlienkach som stále sedel na hodine angličtiny, z ktorej som sa práve vracal domov. Ako obyčajne sa mi rýchlo podarilo predrať cez ľudí, ktorí sa pomalým tempom presúvali k ďalšej zastávke. Pocítil som chlad po celom tele. Už nech som v autobuse…
Zastavil som pred priechodom pre chodcov a čakal, kým naskočí zelená. Oči uprené na autobus, ktorý sa už blížil na zastávku a mne ešte ostávalo zdolať posledný prechod. Hneď ako sa rozsvietila zelená, rezko som vykročil. To, čo ma však v polovici cesty zdržalo, bolo dievča, ktoré mi bránilo v pohybe. Kráčala pomaly predo mnou, zavadzala mi v ceste a v jednom kuse sa obzerala ponad rameno, cezo mňa. Naraz zastavila a rozbehla sa naspäť, na druhú stranu prechodu. Takmer som do nej vrazil. Nevedel som čo rieši, v duchu som ju poslal kade ľahšie aj s jej vymýšľaním a pokračoval ďalej. Na zastávke už som spokojne vyzeral vyhriaty autobus a tešil sa ako si zasa sadnem.
“Ďakujem vám, ste milá,” začul som spoza chrbta.
Otočil som sa, aby som zistil, čo sa deje. Dievča, ktoré mi tak nesmierne zavadzalo v ceste, sa tackalo cez priechod pre chodcov podopierajúc starčeka s paličkou, ktorý sa len ťažko snažil dostať na chodník.
“Mala som dedka, ktorý vyzeral úplne rovnako vy,” povedala mu s úsmevom a pomohla mu prekročiť obrubník.
Na priechode mi zavadzala iba preto, lebo sa chcela uistiť či sa starček dokáže dostať cez cestu sám. Nemyslela na svoje potreby a teplo autobusu. Venovala svoju pozornosť človeku, ktorého sme si my ostatní ani len nevšimli. Ostávame slepí voči podnetom, ktoré by sme si všímať mali. Cítil som hanbu zo svojho egoistického myslenia. Nezaujímalo ma nič iné len to, ako si rýchlo sadnem v teplučkom autobuse a budem čo najskôr doma, zatiaľ čo ona pomáhala človeku, ktorý si to naozaj zaslúži.
Čo myslíte, kto mal potom v autobuse lepší pocit na srdci. Úsmev sa jej z času na čas vracal na tvár a prehovoril mi do duše. Sme ľudia, musíme si pomáhať. O to viac, že idú Vianoce. Nezištná pomoc druhému je dobrý skutok, ktorý pohladí srdce obdarovaného, ale aj darcu. Nie je treba dávať si státisícové darčeky na to, aby sme jeden druhého potešili. Stačí, keď sa občas zachováme ako ľudia a navzájom si pomôžeme. Vtedy je možné pocítiť nefalšovanú a úprimnú radosť. Daruj jeden takýto darček, a uvidíš ako ťa zahreje.
A ty dievča, ak to niekedy budeš čítať, ďakujem Ti, že si mi aj takýmto malým – veľkým dobrým skutkom ukázala, o čom by Vianoce mali byť. Posunula si na mňa svoj dobrý skutok a ja sa ho pokúsim posunúť ďalej.
Gabko Šiška
Keď som dnes večer vystúpil z električky, v myšlienkach som stále sedel na hodine angličtiny, z ktorej som sa práve vracal domov. Ako obyčajne sa mi rýchlo podarilo predrať cez ľudí, ktorí sa pomalým tempom presúvali k ďalšej zastávke. Pocítil som chlad po celom tele. Už nech som v autobuse…
Zastavil som pred priechodom pre chodcov a čakal, kým naskočí zelená. Oči uprené na autobus, ktorý sa už blížil na zastávku a mne ešte ostávalo zdolať posledný prechod. Hneď ako sa rozsvietila zelená, rezko som vykročil. To, čo ma však v polovici cesty zdržalo, bolo dievča, ktoré mi bránilo v pohybe. Kráčala pomaly predo mnou, zavadzala mi v ceste a v jednom kuse sa obzerala ponad rameno, cezo mňa. Naraz zastavila a rozbehla sa naspäť, na druhú stranu prechodu. Takmer som do nej vrazil. Nevedel som čo rieši, v duchu som ju poslal kade ľahšie aj s jej vymýšľaním a pokračoval ďalej. Na zastávke už som spokojne vyzeral vyhriaty autobus a tešil sa ako si zasa sadnem.
“Ďakujem vám, ste milá,” začul som spoza chrbta.
Otočil som sa, aby som zistil, čo sa deje. Dievča, ktoré mi tak nesmierne zavadzalo v ceste, sa tackalo cez priechod pre chodcov podopierajúc starčeka s paličkou, ktorý sa len ťažko snažil dostať na chodník.
“Mala som dedka, ktorý vyzeral úplne rovnako vy,” povedala mu s úsmevom a pomohla mu prekročiť obrubník.
Na priechode mi zavadzala iba preto, lebo sa chcela uistiť či sa starček dokáže dostať cez cestu sám. Nemyslela na svoje potreby a teplo autobusu. Venovala svoju pozornosť človeku, ktorého sme si my ostatní ani len nevšimli. Ostávame slepí voči podnetom, ktoré by sme si všímať mali. Cítil som hanbu zo svojho egoistického myslenia. Nezaujímalo ma nič iné len to, ako si rýchlo sadnem v teplučkom autobuse a budem čo najskôr doma, zatiaľ čo ona pomáhala človeku, ktorý si to naozaj zaslúži.
Čo myslíte, kto mal potom v autobuse lepší pocit na srdci. Úsmev sa jej z času na čas vracal na tvár a prehovoril mi do duše. Sme ľudia, musíme si pomáhať. O to viac, že idú Vianoce. Nezištná pomoc druhému je dobrý skutok, ktorý pohladí srdce obdarovaného, ale aj darcu. Nie je treba dávať si státisícové darčeky na to, aby sme jeden druhého potešili. Stačí, keď sa občas zachováme ako ľudia a navzájom si pomôžeme. Vtedy je možné pocítiť nefalšovanú a úprimnú radosť. Daruj jeden takýto darček, a uvidíš ako ťa zahreje.
A ty dievča, ak to niekedy budeš čítať, ďakujem Ti, že si mi aj takýmto malým – veľkým dobrým skutkom ukázala, o čom by Vianoce mali byť. Posunula si na mňa svoj dobrý skutok a ja sa ho pokúsim posunúť ďalej.
Gabko Šiška