Najkrajšie príbehy píše sám život. A kožené nohavice. Píše Lucka: „Čaute chalani. Posielam vám moju nákupnú story. Ešte teraz ma studí zadok.“

Neznášam slovo TUČNÁ...keď mi niekto povie, že som väčšia, oblejšia, moletka....ani so mnou nepohne. Slovo „tučná“ mi spôsobuje traumu a blokuje prísun jedla. A tak opäť, ako mi raz bolo povedané, že som tučná, bol to impulz, ako zo seba už snáď po x-krát oduševnene začínam tvarovať ženu.

Úspešné tri týždne nejem sladké, múku a iné lakocinky, zvýšila som pohybovú aktivitu. Ešte aj jogurty jem počas chôdze! Ekzém mam taký, že by som mohla isť na konkurz voľného pokračovania nočnej mory z Elm street, proste hrúza, des. Ale neopúšťam sa. Vízia nohavíc č.10 ma ženie vpred.

Po troch týždňoch par kíl dole, hneď je človek šťastnejší. Včera mi kolegyňa hovorí, že „Lucy, poďme zajtra na nákup, skúsiš si kožené nohavice, tvaruje to pekne postavu....a tak sme sa vybrali na nákup, so špeciálne vytýčeným cieľom - kožené nohavice. Že teda budem trendy aj ja. Prišli sme do obchodu a tam bolo z kože hádam všetko...od nohavičiek až po obojok...to bol snáď sexshop veľkosklad.

Najprv sme si popozerali kadejaké nástroje, šokované z hrúbky a dĺžky sme ich odložili na miesto a v tom mi padli do oka nohavice....slimkový strih, žiadne vybíjané chujoviny.....dám ich dole z vešiaka a idem do kabínky. Kolegyňa vo vedľajšej a skúšali sme. Keď som si ich obliekla, zvláštne to chladilo, na zadku som cítila tiež chlad....ale taký iný...no...chlad na nohách začal byť mokrý...teplá pokožka a nohavicová koža splynuli v jedno a ja som mala problém urobiť krok. Len tá prdel stále v chlade.

Pozriem sa do zrkadla...spredu paráda...pekne tvarovali boky aj nohy...vyzeralo to ozaj sexi....otočím sa a skoro ma je*lo. Tak spontánny výbuch smiechu som nezažila snáď desať rokov....na riťulku mi bola zimka, lebo tam bol otvor! Pre labužníkov! Pozerám na cenovku a že pánske nohavice! Odpadla som. Druhýkrát. Kolegyňa bola mŕtva už po prvom pohľade na mňa, keď otvorila kabínku.

A tak si hovorím...no šme še pobaveli...idem sa vyzliecť. Prilepené na tele...v ten moment som pochopila ten otvor na zadku. Keby mali chlapci čakať, to by moc radovánok nebolo. Trvalo mi asi desať minút, kým som ich stiahla zo seba dole. So slzami v očiach a svalovicou na bruchu som ich zavesila na vešiak a ťahala za ruku von z toho pekla moju polomŕtvu kolegyňu, ktorá len vzlykala a opakovala....neverím...ja neverím....keď na nákupy...už len s tebou!

PS: ešte tam sú pekne šaty...len mam už fóbiu z otvorov na odevoch. Amen a mier na zemi. Želám pekný zvyšok dňa a srdečný pozdrav z Dublinu.

*****

Pamätáš na túto časť z Priateľov?