Predpokladám, že každý z vás má vo svojom okolí nejakú „cvičku“. To je osoba, ktorá systematicky cvičí vaše vôľové vlastnosti ako trpezlivosť a sebaovládanie. Môže to byť ktokoľvek . Sused, kolegyňa... Keďže ja trpezlivá NIE SOM, mám takých ľudí okolo seba viac. Ale úplne najlepšie svoju úlohu plnia niektoré mamičky.
Varovanie! Nasledujúci príbeh je vymyslený. Akákoľvek podobnosť s kýmkoľvek je čisto náhodná. Len ja som tu skutočne JA. Text môže obsahovať znaky humoru, irónie, sarkazmu, uštipačnosti. Je napísaný za účelom POBAVENIA!
Z denníka učiteľky (v zátvorke uvádzam veci, ktoré sa dejú len v mojej hlave)
Je 15:30, deti sa už hrajú podľa svojich predstáv a ja cez okno vidím, že ide Zdenkova mamička. V hlave mi hneď zasvieti červená žiarovka a spustí alarm. Rýchlo si v duchu premietnem, či sa nestala žiadna “katastrofa“ (ako napríklad že sme stratili jeho autíčko. MY!!) ale nič ma nenapadá. Malo by to ísť rýchlo a hladko .Tu si dovolím citát z mojej obľúbenej knihy : „Tá moja naivita je až dojemná!“
Otvoria sa dvere, dieťa vybehne do šatne a...
JA: „Dobrý deň“
ONA: „Dobrý deň. Potrebujem sa na niečo opýtať.“
JA: (ach jaj) „Nech sa páči“
ONA: „Zdenuško mi hovoril, že ste včera boli vonku a on nemal šálik. Ako mi to vysvetlíte?“
JA: (Tak to by som fakt chcela počuť ako ti toto povedal so svojou slovnou zásobou.) „To sa mi nejako nezdá, deťom obliekame všetko čo majú v skrinke a ešte skrinky aj kontrolujeme.“
ONA: „Podľa mňa ani to nie je správne. Minule sa oteplilo, vy ste mu všetko obliekli a bol chudáčik celý spotený.“
JA: (Na toto sa dá čo odpovedať?) „Prepáčte, tak ja dám na Zdenka špeciálny pozor, aby bol zajtra vhodne oblečený keď pôjdeme von. Dovi.......“
ONA: „A ešte som sa chcela opýtať. Zjedol obed??“
JA: (Bolo ich 21!!! Čo je viem či zjedol obed! Som rada, že som nikoho nestratila. Veľa možností nie je. Risknem to.) “Áno, myslím že obed zjedol celý“
ONA: Neveriacky. „Ryžu??!!! On nikdy neje ryžu!“
JA: (Do kelu tak čo sa ma pýtaš keď to vieš. Ale možno ju len ty nevieš uvariť a tu mu chutila. Cha.) „Zdenko však si dnes zjedol obed?“
Zdenko, ktorý je s príchodom matky zrazu mentálne o rok a pol mladší sa vystrčí spoza jej nôh a len záporne pokrúti hlavou „e e“
(No len počkaj, veď ty budeš chcieť byť zajtra služba) Áno, uznávam. Toto je fakt prízemné, ale nemôžem si pomôcť.
ONA: Zaťatá sánka, podráždený tón, zvýšený hlas. „A olovrant zjedol??“
JA: (Pomóc! Ja NEVIEM! Potrebujem cigaretu. Nie Žofka, nepotrebuješ. Ty už nefajčíš. Upokoj sa a rozmýšľaj. Aha! Mali jogurt. Všetci zjedli. Tak sa nemôžeš pomýliť) „Áno, olovrant zjedol“
Všimnite si prosím túto nebezpečnú časť, kedy sa začínam prihovárať sama sebe. Myslím, že k tomuto by mal čo povedať aj psychiater.
ONA: „A ešte sa chcem opýtať....“
JA: „Áno??“ (dýchaj, usmievaj sa)
ONA: „A kakal??“
JA: (Marí sa mi, že kolegyňa vravela niečo o tom ako nahádzal pol kotúča papiera do misy) „Áno, aj kakal“
ONA: „A ako??“
JA: (Naozaj povedala to čo moje uši počuli? Čo „Ako??!!??“) „Prepáčte?“
ONA: „No viete, nedávno ho preháňalo ...“
JA: „Tak to skutočne neviem“(Prosím, prosím nezačni mi hovoriť o zložení....)
ONA: „Umhm. No a ešte som chcela .Ten chlapček čo sem chodí, to je na prvý pohľad problémové dieťa. Tak on nášho Zdenka bije.“
JA: „O ničom takom neviem. My tu konflikty riešime hneď ako sa stanú a Zdenko neprišiel nič povedať.“ (Tak! Výborne! Nedaj sa!)
ONA: „No len či sa tie chúdence neboja prísť niečo povedať keď sú šikanované.“
JA: (Aha. Jasné. 2 a pol ročný XY šikanuje 4 a pol ročného Zdenuška) „Keby sa tu také niečo dialo, URČITE by som o tom vedela“
ONA: „No len či, keď ani neviete, či deti niečo obedovali alebo nie!“
JA: (Nie!! Naozaj ju nemôžeš poslať do .......nikam ju nemôžeš poslať) Nahodím previnilý úsmev, nádych ,výdych. „Ešte ste niečo chceli?“
ONA: „Nie, to je všetko. Dovidenia.“
To čo mám v hlave je nepublikovateľné. Ešte chvíľku tŕpnem, či sa nevráti ako Columbo, ale našťastie nie. V duchu si musím zopakovať ,prečo ja vlastne robím to čo robím. Ale jedno jej musím uznať, 1:0 pre ňu.
Pokračovanie nabudúce....
