Matejov zážitok z cesty Trnava – Banská bystrica nemá chybu!
Čo z toho plynie? Nevieme, ale smejeme sa doteraz...
Tento príbeh nám dnes urobil deň. Cesty autobusom môžu byť naozaj vzrušujúce. Poslucháč Matej o tom vie svoje: „Nezvyknem zdieľať svoje pocity a zážitky, ale toto musím.“
Nastupujem do diaľkového autobusu z Trnavy do Banskej Bystrice. Ľudí požehnane, nato že je utorok. Sadám si hneď za šoféra, pretože už iné miesto nebolo. Za mnou počujem ruské hlasy, vedľa tiež ťažko identifikovateľná reč. Pocit ako v lietadle.
Šofér urastený chlapisko, na prvý pohľad prísny, no vo vnútri dobrák od kosti. Spieva si Mekyho, ktorého ja osobne mám veľmi rad. Sadli sme si na prvý pohľad (za seba). Dej sa začína odohrávať v Nitre na autobusovej stanici Terminál Hot Dog Langoš autobus Schopping.
Naložili sme Nitriansku posádku a pohýname sa zo stanice. V tom momente vyštartovala Ruska spoza mňa za šoférom so slovami: „Toalet, WC, please“. Šofér na ňu pozrel pousmial sa, zastavil na boku pri stanici a ako náhle rozpoznal, že ide o človeka, ktorý mu nerozumie zašomral: „Tieto ženy panebože.“
Ruslana tlmočí svojmu frajerovi, že môže ísť vykonať potrebu, ale či išlo o veľkú alebo malú, to vie len ten Rus. Sedíme, čakáme. Čakáme a čakáme, Rusa nikde. Po 15 minútach pohotovo zareagovala moja spolu sediaca a obrátila sa dozadu a hovorí jej perfektnou ruštinou, aby mu zavolala, lebo 50 ľudí čaká na jedného Rusa. Vodič začína byt nervózny. Napätie stúpa, ako sa hovorí autobus by sa dal krájať. Šofér to ukončil so slovami, ktoré nie sú vhodne písať na verejnosti, trochu to zmäkčím: „Ja tu nejdem čakať na úda do Ríma.“
Autobus vydal štartovací zvuk a pohýname sa, žena štartuje za šoférom. Nech počká, on jej s kľudom Angličana hovorí: „toto nie je výlet na staré hory moja zlatá.“ Nechal sa prehovoriť a tak ideme zas na stanicu. Chlapík si fajčí v kľude pri stánku s langošmi. Šofér neverí vlastným očiam a jasne dáva najavo, že nech sa pakuje do autobusu. Rus nasadá, v kľude, s úsmevom. Šofér si mrmle: „keby som bou byvau vedeu, už som dávno pri Moravciach.“
Dvere sa zatvárajú, no v tom vyletia do autobusu dvaja seniori so slovami: „Aké mame my od Boha šťastie, že sme vás po polhodinovom meškaní chytili.“ Celý autobus výbuch smiechu, babky, tety, ujovia i študenti v slzách od smiechu. Seniori nechápu, no sadajú si hneď dopredu vedľa mňa. Objasňujem im situáciu, že vďaka popletenému týpkovi stihli posledný možný autobus do BB. Pán senior na celý autobus vykríkol, že tomu, čo čúral polhodinu, kúpi čokoládu. Všetci rehot.
V autobuse atmosféra ako by sa každý s každým poznal. Paráda. Cítil som sa ako na školskom výlete do Viedne. Vo Zvolene sa lúčim so seniormi, ktorí boli jedna veľká kopa srandy a šťastia. Nastupuje pani, ktorá sa pýta šoféra či stojí aj na Huštáku (časť na začiatku Banskej Bystrice), šofér klasicky poňal situáciu s humorom a do mikrofónu hovorí: „Pani sa pýta či stojíme na Huštáku, ľudia toto je diaľkový autobus, nemám Vás všetkých porozvážať?“ Otočil sa na mňa a pýta sa z kade som. Vravím zo Sasovej. Vedľa pani?... z Ľubietovej. Ja vás idem teda vyvážať každému pred dom ako keď ideme z chaty. Pani sa červená doteraz.
Čo z toho plynie? Neviem, ale smejem sa doteraz...
Šofér urastený chlapisko, na prvý pohľad prísny, no vo vnútri dobrák od kosti. Spieva si Mekyho, ktorého ja osobne mám veľmi rad. Sadli sme si na prvý pohľad (za seba). Dej sa začína odohrávať v Nitre na autobusovej stanici Terminál Hot Dog Langoš autobus Schopping.
Naložili sme Nitriansku posádku a pohýname sa zo stanice. V tom momente vyštartovala Ruska spoza mňa za šoférom so slovami: „Toalet, WC, please“. Šofér na ňu pozrel pousmial sa, zastavil na boku pri stanici a ako náhle rozpoznal, že ide o človeka, ktorý mu nerozumie zašomral: „Tieto ženy panebože.“
Ruslana tlmočí svojmu frajerovi, že môže ísť vykonať potrebu, ale či išlo o veľkú alebo malú, to vie len ten Rus. Sedíme, čakáme. Čakáme a čakáme, Rusa nikde. Po 15 minútach pohotovo zareagovala moja spolu sediaca a obrátila sa dozadu a hovorí jej perfektnou ruštinou, aby mu zavolala, lebo 50 ľudí čaká na jedného Rusa. Vodič začína byt nervózny. Napätie stúpa, ako sa hovorí autobus by sa dal krájať. Šofér to ukončil so slovami, ktoré nie sú vhodne písať na verejnosti, trochu to zmäkčím: „Ja tu nejdem čakať na úda do Ríma.“
Autobus vydal štartovací zvuk a pohýname sa, žena štartuje za šoférom. Nech počká, on jej s kľudom Angličana hovorí: „toto nie je výlet na staré hory moja zlatá.“ Nechal sa prehovoriť a tak ideme zas na stanicu. Chlapík si fajčí v kľude pri stánku s langošmi. Šofér neverí vlastným očiam a jasne dáva najavo, že nech sa pakuje do autobusu. Rus nasadá, v kľude, s úsmevom. Šofér si mrmle: „keby som bou byvau vedeu, už som dávno pri Moravciach.“
Dvere sa zatvárajú, no v tom vyletia do autobusu dvaja seniori so slovami: „Aké mame my od Boha šťastie, že sme vás po polhodinovom meškaní chytili.“ Celý autobus výbuch smiechu, babky, tety, ujovia i študenti v slzách od smiechu. Seniori nechápu, no sadajú si hneď dopredu vedľa mňa. Objasňujem im situáciu, že vďaka popletenému týpkovi stihli posledný možný autobus do BB. Pán senior na celý autobus vykríkol, že tomu, čo čúral polhodinu, kúpi čokoládu. Všetci rehot.
V autobuse atmosféra ako by sa každý s každým poznal. Paráda. Cítil som sa ako na školskom výlete do Viedne. Vo Zvolene sa lúčim so seniormi, ktorí boli jedna veľká kopa srandy a šťastia. Nastupuje pani, ktorá sa pýta šoféra či stojí aj na Huštáku (časť na začiatku Banskej Bystrice), šofér klasicky poňal situáciu s humorom a do mikrofónu hovorí: „Pani sa pýta či stojíme na Huštáku, ľudia toto je diaľkový autobus, nemám Vás všetkých porozvážať?“ Otočil sa na mňa a pýta sa z kade som. Vravím zo Sasovej. Vedľa pani?... z Ľubietovej. Ja vás idem teda vyvážať každému pred dom ako keď ideme z chaty. Pani sa červená doteraz.
Čo z toho plynie? Neviem, ale smejem sa doteraz...
Odporúčame