Celé tehotenstvo som sa tešila na to, aké to bude. Ale prečo ma nikto nepripravil na to, že to nebude úplne jednoduché ?! Dieťa nakŕmené, prebalené, uspané, ale čo ja? Nevedela som, čo mám robiť.
- odsávať si mlieko (do zásoby, keby náhodou? a preto, že mi to všetci odporúčali?)
- rýchlo umyť dlážku (lebo mamina mi povedala, že každý deň treba utrieť dlážku, aby nebol prach)
- rýchlo som mala niečo navariť? (chcela som aj mužovi dokázať, že situáciu mám pod kontrolou)
Ono je to aj tak jedno, lebo dieťa sa zobudí práve vtedy, keď sa do niečoho pustíte.
Prvý týždeň doma bol pekný. Veľa som sa na Miša pozerala - tak sa volá môj ctený syn - a hovorila som si, aký je dokonalý. Až potom to prišlo. To zistenie, že je naozaj môj a že ho mám už na furt. Mala som chuť na zmrzlinu, lebo vonku bolo 37 stupňov. Došiel mi šampón. Chcela som si ísť sadnúť niekam na kávu. No smola, lebo, čo som mala robiť? Schytiť dieťa, šupnúť ho do auta? (ktoré som sa aj tak bála prvé dni šoférovať, lebo som videla katastrofické scenáre, ako do mňa napáli kamión.)
No nie, lebo:
- teraz spí,
- o chvíľu bude papať
- potom vlastne znova zaspí a nechcem ho zobudiť
- lebo je 37 stupňov a bojím sa, že ho prehrejem
