Ja som človek egoista, nech robím čokoľvek, vždy sa snažím tak, aby som ja bola spokojná a aby mi veci vyhovovali. Vždy som urobila to, čo sa mi v danom momente zachcelo. Ostať odrazu v novom dome, v novej dedine a s novým malým človekom... Nevedela som, na čo si mám zvykať skôr. A keďže môj drahý pracuje približne 15 hodín denne, ostala som na tieto svoje stresy sama.

Stres číslo jeden:

Chýbala mi práca (čo som neverila, že tento stav príde tak rýchlo po odchode na materskú) a chýbali mi ľudia z práce (čo som neverila, že sa naozaj môže stať).

Stres číslo dva:

Chýbala mi moja sloboda (vybehnúť si do kina, do divadla, na korčule.... hocikam).

Stres číslo tri:

Všetky dni začali byť približne rovnaké - keď Mišo spal, tak som umývala dlážku, varila, prala, žehlila....
Bežne ma tieto činnosti bavia a nemám s nimi problém. Ale v momente, keď sa stali druhou hlavnou náplňou mojich dní, sympatie k nim som veľmi rýchlo prehodnotila.

Boli dni, kedy som si pri žehliacej doske hovorila, že kvôli tomuto som si robila vysokú školu? (som neúspešná a nepodarená bábkoherečka, ale no a čo, mám diplom? mám!).
Boli dni, kedy som bola nahnevaná na môjho muža bezdôvodne, že on chodí do práce, stretáva ľudí, dokonca sa s nimi rozpráva! (prišlo mi to nefér, lebo aj on bol pri tom, keď sme Miša robili).
Boli dni, kedy som bola nahnevaná sama na seba za to, ako sa chovám, a že si neviem zvyknúť.
Boli dni, kedy som si povedala, toto som naozaj chcela?

Chvalabohu sa môj Mišo vedel hneď od narodenia usmievať. Lebo vtedy ma vždy utvrdil v tom, že ÁNO, TOTO SOM CHCELA!