V mojom režime sa extrémne zmeny nedejú, keďže som dva a pol roka na materskej a som zvyknutá byť doma.
Akurát vnímam, že nemám ani potuchy, koľkého je, ani aký je deň. Doteraz som sa aspoň jemne orientovala. Síce som nikdy netušila, koľkého je, ale aspoň som tušila, aký je deň. Každú stredu s Mišom plávame, štvrtok cvičíme. To boli vždy také moje orientačné dni v týždni. Teraz ich nemám, takže som mimo.

A od tohto sa odvíjajú aj nejaké moje rituály. Vlasy si napríklad umývam v stredu - vždy po plávaní a v nedeľu. Teraz premýšľam, kedy som si ich vlastne umyla (keďže nemám mastný typ vlasov, ťažko sa mi to zisťuje).
Moju taštičku s make-upom som tiež nevidela už dva týždne, obočie som dala do poriadku po týždni!
Dokonca aj práčku som mala vo zvyku zapínať v piatky. Teraz? Mám pocit, že nonstop! Muž a syn celé dni makajú na záhrade, takže práčka pri nich stíha len tak tak.
Bežne som varievala každý druhý deň, vždy som varila na dva dni. Teraz, keď máme Bohuška doma, varím každý deň, pretože treba variť nie len večeru pre neho, ale aj obed.
Vypadla som zo svojho rytmu úplne.
Ale zatiaľ ma to baví, lebo aj malá výchylka zo stereotypu je príjemná.

Čo ma baví menej je Mišova zmena spánku. Cez obed namiesto svojho luxusného trojhodinového spánku spí iba hodinu, hodinu a pol. Úplne vidím, že nie je “vybehaný”. Zvykli sme vždy doobedu byť niekde von. Bežne sme boli dve hodiny na prechádzke, na bicykli, s deťmi na ulici. Prišli sme domov, dali sme si obed a Mišo tak dobre unavený spal ako dudok.
Teraz, hoci sme stále von, ale už iba na dvore, chýba mu taká makačková únava. Sa tak motká na dvore, hrá sa pekne aj sám, aj s nami, aj nám pomáha, ale to jeho telíčko je zvyknuté na iný level fyzickej aktivity a únavy.

A chýba mi moja hodinová prechádzka na kávu a hodinová cesta domov z kávy.
S kamoškou susedou a našimi deťmi.
Mišo si už zvykol, už sa nepýta za deťmi na cestu tak ako minulý týždeň. Vie, že teraz je iná situácia a prispôsobil sa. Deti sú inak oveľa prispôsobivejšie ako my, dospelí.

Ak ste rodič, skúste si všimnúť, ako často za deň si podudreme my a ako často deti (puberťákov asi vynechajme).
My si zahundreme, že by sme šli na kávu, s kamoškou von, niekam na nákupy, dudreme, že nevieme kúpiť sanytol, že sused vybehol von bez rúška, že by sme šli do kina... a deti? Tie sa maximálne opakujú s otázkou, “ čo ideme robiť?”, “ideš sa so mnou hrať?”
Dajte mi potom vedieť.

A najviac ma baví, keď dudrú mladí, slobodní, bezdetní ľudia. Joj, veď pozeraj Netflix, čítaj knihy, cvič, veľa spi, nemusíš vstávať o 6:00, nemusíš nikomu okolo teba utierať zadok, nemusíš 3x denne niekomu dať pod nos tanier, alebo ho ešte aj kŕmiť, nemusíš pracovať z domu a zároveň robiť úlohy s dvomi-tromi školopovinnými deťmi, nemusíš nikomu inému venovať svoj čas, môžeš ho venovať iba sebe. O tom to je. Že môžeš.
Skúsme sa možno všetci viac sústrediť na to, čo stále môžeme, namiesto toho, čo sa momentálne nedá.
Môžno toto celé bude trvať krátko.
Možno dlho.
Ale dobre bude!