Medzi mnou a Mišom to jemne zaškrípalo.
A musím sa priznať, že tie tri dni som pretrpela.

Neviem, či to bol stav, ktorý niektorí nazývajú obdobie vzdoru, alebo sa len jednoducho začína prejavovať jeho ego, alebo ma len skúšal, koľko vydržím.
Ale dal mi zabrať poriadne.
Pár dní dozadu som si začala všímať, že na mňa Mišo začína štekať.
So zdvihnutým prstom na mňa zakričí:
“Tíško mama!”
“Nehovor tak!”
“Toto nesmieš!”

Zamračený, nahnevaný, toto na mňa začal vykrikovať hocikedy. Úplne z ničoho nič. Keď sa hral, keď jedol, keď sedel na nočníku, hocikedy halabala mimo kontextu kričal.
Najprv som mu vždy vážne povedala, že takto na mamu nemôže kričať.
Ale on pokračoval. A potom mi doplo, že iba opakuje po mne, skúša hovoriť moje vety, mojím tónom a výrazom.
Tak mi treba. Dieťa iba opakuje, čo vidí.
Takéto zrkadlo mať doma je na nezaplatenie.

Vrchol bol, keď sme boli v obchode - preplnenom ľuďmi - lebo veď vírus, treba vykúpiť všetky potraviny, a Mišo svojím malým nákupným košíkom blokoval jednu babku, ktorá okolo neho nemala ako prejsť.
Posunula som mu košík na kraj a už
bol problém. Na celý obchod sa rozčúlil, že je to jeho košík, že ho nemám chytať, že prečo mu robím zle a podobne. Ešte ma stihol aj jemne sotiť.

Jedna moja časť sa hanbila ako pes, že moje dieťa vrieska v plnom obchode ľudí. Táto situácia bola pre mňa nová.
( Podľa mňa si to všimli len ľudia, čo stáli úplne blízko, ale moje vnútorné dramatično malo pocit, že nás vidí celý svet.)
Ďalšia moja časť mala chuť mu dať obrovskú facku, nech sa upokojí.
(V živote som to ešte neurobila, lebo sa bojím, že by som mu ublížila a šla by som do basy. A hlavne nechcem, aby videl, že bitka je niečo normálne, čo následne môže používať aj on na iných ľudí.)

Zmohla som sa len na to, že som si k nemu čupla a ticho čakala. On sa vyventiloval a o minútu už bol úplne pokojný a bol to zase môj Mišo.
Samozrejme som mu hneď v aute po ceste z obchodu dala luxusnú prednášku, čo sa vlastne v tom obchode stalo, čo by nemal robiť a podobne. A rovno som sa aj od nervov rozrevala.
Tváril sa, že pochopil, že to už neurobí, že nebude na mami kričať a podobne.
Jasné, že si doma ešte párkrát v ten deň rypol do mňa.

Zistila som, že na tieto jeho výkriky smerujúce na mňa, funguje ignorácia. Jednoducho na to nereagujem.
Keď on z ničoho nič skríkne “Mama, ticho!”,
ja pokračujem úplne pokojným
tónom:
“Prosíš si polievku alebo mäsko?”
A naozaj to vzdal. Zistil, že táto jeho “hra na nahnevaného” ma nebaví, preto sa na to vykašľal.

Celá táto naša protivná kríza trvala len tri-štyri dni, chvalabohu, ale dala mi zabrať.
Od rána do večera to malé decko šteká a šteká a skúša, kedy mi rupnú nervy. Aj mi rupli. Ale tak, že on to nevidel. V izbe som
mlátila päsťou do vankúša, kým on spal.
Tri dni vkuse sama s dieťaťom,
ktoré na mňa kričí. Prišlo mi to od neho ako podraz! Celé
dni sa neho starám, hrám sa s ním, všetko pre neho robím a on potom po mne bude vrieskať od rána do večera?

Teraz ma možno niektoré mamy ukameňujú, ale normálne som chcela niekam ujsť, byť sama, bez Miša, prvýkrát na materskej som mala pocit, že ma to celé nebaví, že som niekde musela spraviť obrovskú chybu a už ráno som vstávala z postele s tým, že sa mi nechcelo byť s Mišom.

Ale nič, už to prešlo a viem, čo asi na neho platí a funguje v tomto smere.
A je mi jasné, že tieto situácie sa budú asi opakovať častejšie, keďže aj on musí nejak “pustiť ventil a emóciu” a musí si nejako budovať svoju osobnosť.
Toto celé vlastne vôbec nebolo o ňom. Ale o mojej schopnosti (alebo neschopnosti) zareagovať na túto situáciu.

Nevadí, sme späť v hre - tej našej parádne zabehnutej.
A ideme sa učiť ďalej - od seba navzájom!