Cez obed tento problém nemáme, to zaspí v pohode a rýchlo. Ale večer to začína byť veľké utrpenie. Za mesiac bojov som zistila, že posunutie nočného spánku absolútne nepomáha. Ďakujem všetkým kamoškám-mamám, ktoré mi radili, aby som ho dávala spať neskôr. Nepomohlo. Aj tak je vždy hodina krik.  Najnovšie už je krik aj pred kúpaním, pretože vie, že po kúpaní sa bude spať. Už aj pol hodinu rozprávam rozprávky pred spaním, spievam, hodinu ho hojdám na rukách.... tá jeho hodina a pol, kým sa upokojí, je neskutočná. Najnovšie sa už začal budiť s plačom aj v noci a škriabe sa mi na ruky. Takže už ho musím uspávať aj v noci. Tak to ale, chvalabohu, trvá pár minút.
Neviem, čo sa to s ním deje, ale je mi to nesmierne ľúto. Lebo vidím, že sa s ním niečo deje a neviem mu nejak pomôcť. Tak som si to sama v sebe zhodnotila, možno práve kvôli tej mojej bezmocnosti, že toto celé je nejaká ďalšia separačná úzkosť. Veľmi často sa mi pýta na ruky, keď idem do inej miestnosti, zúfalo začne plakať a chytá paniku. A to som pritom stále s ním. Nikam od neho neodchádzam. Celý deň sa pekne hráme a nedávam mu najmenší dôvod robiť paniku. Doteraz nikdy nemal problém s mojim odchodom. Keď som aj prebehla do obchodu, vždy som mu povedala, že idem na chvíľku preč a hneď sa vrátim - chalan mi ešte aj topánky podal a bol s tým úplne ok. No teraz je to úplne naopak celé.
A začal byť celý nervózny nejaký. Pod chvíľou sa hodí o zem, zúri, driape sa mi na ruky - bez akejkoľvek príčiny. A to sa naozaj snažím celý deň s najväčším kľudom to riešiť (lebo som s ním sama, nemám veľmi na výber a nechce sa mi doma robiť dusno). Dnes sme boli na prechádzke, on pekne predo mnou jazdil na motorke (odrážadle) a zrazu sa postavil, začal dupať, hodil motorku o zem a ešte si do nej aj kopol. Ja len zíram, že čo to stvára a naozaj veľmi neviem, ako mám na toto reagovať. Ignorovať to nechcem, lebo zjavne mi chce niečo naznačiť. A možno nechce a chce len pozornosť, čomu nerozumiem, lebo tú má odo mňa nonstop.
Tak som mu teda stanovila aj ďalšiu diagnózu - obdobie vzdoru. Hrozne ma bolí srdce z toho, že prestávam rozumieť vlastnému dieťaťu. Naozaj neviem, čo sa deje. Lebo snažíme sa aj s Bohuškom ako vieme, u nás doma sa naozaj nehádame, nerobíme si nervy, práveže sa stále hráme a je nám dobre.  O to viac ma mrzí, že Mišo z tohto nášho pekného sveta nejak "vybočuje".
Možno je to separačná úzkosť, možno má obdobie vzdoru, možno to budú ďalšie zuby, možno sa z neho derie von jeho osobnosť, možno niečo robím zle...
Toto obdobie sa mi nepáči, ale bojujeme ďalej. Systémom "pokus-omyl". Zajtra ho budem hodinu a pol pred spaním silno objímať. Ale pre istotu budem mať v obývačke pripravený pohár vína. Keby zle bolo.