Hneď po príchode od radosti skoro zaškrtil nášho kocúra Kamila a pred spaním skoro hodinu opakoval mená všetkých našich kamarátov z Dubového. Skontrolovali sme kamarátov na ulici, všetky bagre, čo tu máme okolo domov, hojdačku, šmýkačku, trampolínu - všetko je naporiadku a tak sa Mišo - od samej radosti a asi zmeny prostredia - rozhodol zahorúčkovať. Lahodných 39 stupňov si dal, ktoré sme mu celú noc nevedeli zraziť, tak sme šli k našej doktorke, ktorá má ale dovolenku a to sme zistili až vďaka jej oznamu na dverách... Veď načo je v dnešnej dobe internet. Tak sme sa pekne krásne vrátili domov, v lekárni nám poradili prestriedať sirupy na horúčku, čo, chvalabohu, zabralo, tak vyzerá, že sme späť v hre.
Ale teda, udržať dvojročné dieťa v posteli a s kľudovým režimom je jedna z najťažších vecí na svete - ešte k tomu, keď máte syna s vrtuľou v zadku. Ja som bola spotená viac, ako keď spolu lietame na ulici. Vymýšľať každých 10 minút novú činnosť, pri ktorej by som ho v tej posteli udržala, bol dobrý záhul aj na mňa.

A ľudkovia, ak teda bude Mišo na 100 % ok, čo vyzerá, že už teraz je, idem zajtra na pohodu. Dostala som minulý rok na narodky lístok, tak sa ideme s kamarátmi po pár rokoch opäť trošku utrhnúť z reťaze a z materskej. Mišo bude 2 dni s babkou zas na Dubovom, takže on bude najšťastnejší na svete tam a ja pôjdem het na Pohodu.
To bude 1x, čo budem bez neho - nikdy som bez neho nebola ani jeden deň, nieto ešte dve noci, takže sa jemne obávam, že ešte bude veľký plač a panika.
Ale u mňa, nie u Miša, lebo on, keď je s babkou, nikdy si ani len nevšimne, že pri ňom nie som. Ja sa nebojím vôbec o neho, ale o seba, že preplačem polku festivalu a nonstop budem kontrolovať telefón. A to budem - už mám pripravené dve silné externé nabíjačky!
Psycho prepatá mama silno emočne naviazaná na svoje dieťa ho ide 1x na chvíľku opustiť.
Potom vám podám hlásenie, či som to prežila.