Mali ste niekedy sen, že sa vám stratilo dieťa a vy ste ho v tom sne celú noc zúfalo hľadali? Ja som takýto sen mala minulý týždeň a bol to tak silný a škaredý sen, že som mala svalovicu na bruchu a nohách ešte nasledujúce dva dni. Ale čo je horšie, ja sa vlastných snov celkom bojím, lebo väčšinou to, čo sa mi sníva, sa o pár dní reálne stane.
Včera som bola v detskom kútiku na káve aj s kamarátkami a ich deťmi. Mišo to tam pozná, lebo keď kútik, tak chodím len tam (Inspiro v Ivanke pri Dunaji) - v zime sme vo vnútri a v lete je tam obrovská záhrada s preliezačkami, pieskoviskom, papagájmi, zajačikmi a všetkým, čo deti ľúbia.

Sadli sme si tak, aby som pekne videla, keď Mišo prebieha z jedného konca miestnosti (s hračkami) na druhý (s loptičkovými bazénmi a šmýkačkou). Celý čas sa pekne hral, každú minútku sa zastavil pri mne - kontroluje ma nonstop, či som stále na tom istom mieste. A ja každých 30 sekúnd hodím očkom, kde sa práve nachádza a či nerobí zlobu.
Odrazu som ale mala pocit, že sa už chvíľku pri mne nezastavil a bolo mi to čudné. Tak som ho šla pozrieť do guličiek, kde bol naposledy. Nebol tam. Šla som teda pozrieť ku hračkám. Nebol ani tam. A to už som mala tep 1000/500. Rýchlym krokom som šla skontrolovať záchody. 15 minút dozadu sme tam boli spolu a som si myslela, že možno ho zaujali. Nezaujali, nebol ani tam. Je to viacposchodová budova a dvere na nejaké schodisko boli otvorené, tak som rovno letela po schodoch hore. Nikde som ho nevidela.
To už som mala strašnú hrču v hrdle, slzy v očiach a chcela som kričať o pomoc. Vybehla som pred budovu - či mi v nejakom momente nezdrhol na ten dvor, na ktorom sa hrávame v lete. Lenže bola už úplná tma a ja som nevidela nič. Tajne som sa modlila, aby neušiel z areálu na parkovisko.

Moje kamošky boli zarozprávané a nevšimli si, že tam lietam ako meluzína. Celá táto akcia zatiaľ trvala asi 2 minúty, ale ja som v hlave stihla mať miliardu myšlienok:
- stále som premýšľala, kde môže byť
- že ako mama som zlyhala
- prečo ma Mišo nehľadá
- čo poviem doma Bohušovi, keď ho nenájdem?
- mám začať kričať a volať policajtov?
- odpustí mi Mišo niekedy, že som ho stratila?
- keď ho nájdem, bude mať traumu?

Toto všetko som stihla za dve minúty mojej paniky. Ešte raz som bežala do guličiek, odhodlaná začať kričať o pomoc. A vtedy som si všimla jeho nohu. Mišo bol v tuneli, ktorý vedie ku šmýkačke, 2 metre na zemou, s nohou zaseknutou v takej sieťke. Letela som cez guličky k nemu - teda pod ten tunel a to dieťa moje sa strašne smialo. Zavadzal ostatným deťom pri vchode na šmýkačku, takže všetky iba dudrali, že zavadzia a preliazali ho, ako sa dalo. A jemu to prišlo ako nesmierne zábavná hra.
Mne padol ale taký kameň zo srdca, že neviem, či si na taký pocit úľavy vôbec spomínam. Nedočiahla som na tú jeho zachytenú nohu, ale poprosila som jedno dievčatko, ktoré ho práve preliezalo, nech mu vytiahne tú nohu. Podarilo sa jej to, Mišo naďalej so smiechom najväčším sa spustil po šmýkačke a ja som ho tak stískala, že som mu pokojne od šťastia mohla aj rebrá zlomiť.
Nechala som ho ešte párkrát sa spustiť, ja som si sadla ku kamoškám - ktoré nemali ani potuchy o mojom prebiehajúcom infarkte a chvíľu som to celé predýchavala, lebo som mala akurát tak chuť odpadnúť.

Záver:
Myslím, že ako mama zažijem ešte 250 000 infarktov a budú ešte horšie. Ako mama sa nikdy v živote neprestanem o Miša báť - ani keď bude mať 30 rokov. Lenka, Zuzka, presne toto sa stalo, keď sme boli naposledy spolu na káve. To kukáte, čo?