Neviem, ako to majú ostatné mamy, ale ja - ako matka kojaca - mám vždy stiahnutý žalúdok, keď opúšťam svoje dieťa (aj keď iba na hodinu). Mlieko z fľašky nechce, takže väčšinou (väčšinou=vždy) som "poruke". Buď sú to ešte hormóny, alebo je to moja mešuge domnienka, že to dieťa bezo mňa neprežije.
Som silný alergik (asi na všetko. V zime na zimu, na jar a leto, na všetko, čo kvitne.... asi iba na jeseň som ok). Lenže teraz, keď kojím, nemôžem jesť lieky, pretože tie, čo som zvykla na alergiu jedávať, by mi šli do mlieka. Takže chodím s červenými opuchnutými očami aj rukami a len tak ticho si trpím. A vlastne to nie je tiché trpenie, pindám ako besná.
Ale už zasiahol Bohuško - môj frajer milovaný (ale reálne sa volá Dušan) a zavelil, že musím k doktorke, že mi musí predpísať nejaké iné lieky. Jasné, veď pôjdem, keď ma nejaká zoberie. Kam zavolám, tam ma nezoberú, nespadám pod nich, neberú moju poisťovňu, neberú nových pacientov... Jedna sa ale zľutovala. Vysvetlila som jej situáciu, poprosila som ju, aby ma objednala, aby som nemusela tri hodiny sedieť v čakárni, lebo veď mám malé dieťa, ktoré bezo mňa dlho nevydrží a s ním do čakárne nepôjdem. Veľmi milá bola.
Objednala ma v čase Mišovho spánku, a ja som ho nechcela prehadzovať z auta do kočiara a podobne, takže Bohuš letel z práce domov, že ho postráži a ja som letela na objednaný čas k doktorke. O tom, že som k nej šla spotená ako somár ani nehovorím. Musela som Mišovi prichystať obed (keď sa zobudí, nech ho frajer rovno nakŕmi), pripravila som jeho obľúbenú rozprávku (keby chytil stres z toho, že tam nie som, keď sa zobudí), no proste opäť raz Mama v panike.
Bola som objednaná na 13:30. Keď som konečne našla jej ordináciu, bolo 13:29!!! Na matku brutálne dobrý výkon (matky vedia - matky meškajú). Keď som videla na dverách nalepený lístok "Ordinujem iba do 13.00", rovno som tej doktorke volala, že či to ozaj myslí. Nezdvihla. Prisahám, že som sa od nervov rozplakala na celú čakáreň (áno, boli tam aj iní ľudia, ktorí čakali do iných dverí). A plakala som nahlas a nahlas som prekliala celú doktorku, naše zdravotníctvo a asi aj celý svet.
Vrátila som sa na parkovisko, zaplatila zaň 4 € a stále s plačom som šoférovala domov, za svojím dieťaťom, lebo veď je bez mamy, bez mlieka, bez zmyslu jeho života....
Prídem domov a aké to zistenie, že on sa pekne hrajkal s jeho ockom a vôbec si nevšimol, že som nebola doma. Tak som sa pre istotu rozplakala ešte raz.