Ale vždy som si myslela, že ženy, ktoré ostávajú s dieťaťom doma do jeho štyroch - piatich rokov, sú proste lenivé a nechce sa im pracovať. Ja sa hlboko ospravedlňujem takýmto ženám a aj sebe, že som zase súdila bez toho, aby som čokoľvek o situácii vedela.

Mne sa napríklad chce pracovať a veľmi. Teším sa zas na nejaký nový systém v živote, ktorý nás čaká. Ale úplne rozumiem, ak nejaké mamy ostanú s dieťaťom doma dlhšie. Toto je naozaj najkrajšie obdobie, ktoré prežívam ako mama. Stále som si vravela, že “toto je najkrajšie obdobie”. Ale keď sa na to pozriem spätne, toto ma baví najviac.

Kým Mišo len spal, batolil sa, štvornožkoval, učil sa chodiť, všetko to bolo čarovné a ja som s nemým úžasom pozorovala, čo všetko dokáže. Ale teraz vidím, že mám pred sebou bytosť, ktorá je schopná samostatne používať svoju peknú hlavinku, ktorá premýšľa (aj nahlas) nad všetkým od rána do večera. Rada sa s ním rozprávam, rada s ním pohádam o veciach, rada mu ich vysvetľujem - ani nemám na výber, lebo otázka “prečo” by sa inak nikdy nezastavila ani na minútu.

Predvčerom som môjho syna vytiahla na kávu. Šli sme ďaleko, kúpila som sebe kávu a jemu keksík a sadli sme si s tým do trávy k vode. Pozerali sme na vodu, rozprávali sme sa o veciach, on sa veľa pýtal, ja som veľa odpovedala a bolo nám hrozne dobre. Asi po pol hodine sme sa zodvihli a pobrali sa zase domov.

Rada s ním trávim čas sama, lebo mi to príde ako veľmi dobre investovaný čas - pre mňa aj pre neho. Ale to ja som od začiatku bola taký samotár s Mišom. Kedysi by som nikdy nešla sama na kávu. Asi by mi prišlo čudné sadnúť si do kaviarne a sama tam sedieť. Odkedy sa mi narodil Mišo, prišlo mi to úplne prirodzené a vôbec som si nepripadala čudne, keď som sedela niekde medzi ľuďmi, pila kávu a prihovárala sa môjmu spiacemu dieťaťu v kočíku. Veľa som s ním chodievala sama. A nikdy som nemala cieľ. Nemala som plán, že teraz s ním pôjdem tam a tam a urobíme toto a toto a pôjdeme domov. Niekedy sme sadli do auta a len tak išli a kde sa nám páčilo, tam sme zastali.

Doteraz som si ešte ani raz nepovedala: “Nech už ide do tej škôlky, lebo ma....!” Naopak, keď pôjde do škôlky, bude mi chýbať náš režim a náš systém, ale hlavne mi bude chýbať ON. Absolútne sa nebojím toho, že by mu v škôlke nebolo dobre, on to dá s prehľadom pekne, len mne bude počas dňa chýbať ten malý ČLOVEK, ktorý sa na mňa usmeje tak ako nikto, jeho objatia, ktorými on teda nešetrí a celá tá jeho prítomnosť. Ja len dúfam, že nejakí moji noví kolegovia mi aspoň každých 5 minút položia otázku “prečo?”, nech sa cítim aspoň trochu ako doma

Lubica “Buba” Lettrichova