Mišo by mal o týždeň nastúpiť do škôlky. Môj plán bol, že ja zarovno s ním nastúpim do práce. Môj plán zase nevyšiel. Lebo nemám prácu. Stále som sa bála, že problém bude umiestniť niekde Miša, no nakoniec som zase problémová iba ja sama. Ako vždy.

Životopisov som poslala kade tade asi 30.  Do prác, ktoré by som naozaj chcela robiť a do prác, ktoré by som naozaj až tak veľmi robiť nechcela.

Ale:
Viem, že robiť chcem.
Viem, že už chcem aj ja domov nosiť peniaze a nenechať to celé iba na Bohušovi.
Viem, že chcem mať aj “svoje” peniaze.
Viem, že nechcem doma iba sedieť na zadku, pozerať telku, navariť, upratať a ísť po Miša do škôlky. (Toto všetko chcem robit popri práci.)
Viem, že som schopná, užitočná a mám silu, energiu a chuť pracovať.

Fór je v tom, že na pohovoroch som bola zatiaľ práve do tých prác, ktoré až tak robiť nechcem, ale šla by som, presne pre vyššie uvedené dôvody. Ale stále mi vzadu v hlave bliká červená kontrolka, ktorá mi bráni v tom zavolať do tých firiem a povedať im, že chcem nastúpiť. Tam, kde chcem veľmi robiť a kde mám aj kopec známych a kamarátov zas nemajú žiadne voľné miesta. Lebo aj koronový stav celkom zamiešal karty.

A tak prepadám panike, v noci sa zobudím a hľadám inzeráty, a hnevám sa sama na seba za to, že aj napriek tomu, že naozaj nie som blbá, nemám prácu.

A tu do hry vstupuje môj Bohuš. Ktorý je pre mňa stelesnením pokoja, rozvahy a taký nejaký môj oporný múr v čase, keď panikárim. A on mi s najväčším pokojom a hlavou v tanieri (lebo večeral) povedal:

- že panikárim zbytočne, že sa nič nedeje, ak aj nebudem mať prácu od septembra (to jest o týždeň!)

- že nemám brať prácu, o ktorej nie som presvedčená a do ktorej by som chodila nešťastná a s nechuťou len preto, aby som niečo zarobila (Mišo ide do štátnej škôlky, nie do súkromnej za miliardu korún mesačne)

- že nemám brať prácu, v ktorej sa nebudem môcť posúvať a zaspím v nej na vavrínoch na dvadsať rokov

- že si môžem teraz nechať pokojne čas na pár týždňov ( aj mesiacov), pokiaľ ma nezoberú do práce, ktorú budem robiť rada.

- že sa môžem teraz po troch rokoch (kedy som bola dennodenne - a viacmenej sama - s Mišom doma) venovať trošku aj sebe a “oddýchnuť si”

Ja nemám pocit, že si potrebujem oddýchnuť, ja som mala krásne a pohodové tri roky na materskej s Mišom a celé som to brala ako jedny obrovské prázdniny.

Ale Bohuša si najviac vážim pre toto. Že on mi vždy dá taký ten POCIT. Ťažko sa mi to opisuje.Ale už len tým, že toto vyslovil, mi dal pocit slobody a zhodil mi z pliec obrovský stres, ktorý som si na ne ja sama naložila. Viem, že nie každý chlap je takýto. Niektorí muži (aj tí v mojom okolí), si myslia, že ich žena je “iba” doma na materskej, “iba” sa stará o dieťa a “iba” nič nerobí.

Bohuš vníma, že keď som sama s Mišom od rána do večera, venujem sa mu, varím, periem, upratujem, starám sa o záhradu, že to nie je “iba”. Ale že je to “až”. A robím to rada! Rada sa starám o nich dvoch a o dom. Mňa to baví, ale chcela by som sa možno chvíľu začať starať už aj o seba.

Tak viac, nie len vtedy, keď mi popri všetkom ostane chvíľka času. A možno nie vždy len s Mišom zaveseným na mojej nohe.

Takže ten Bohušov návrh, ostať chvíľu “v kľude”, venovať sa sebe, a potom nastúpiť do peknej práce sa mi začína páčiť. Ak sa mi ale naskytne nejaká fajn práca o mesiac, okamžite naskočím.

Ja sama by som toto asi nahlas nikdy nenavrhla. Lebo vždy som si myslela, že mamy, ktorým sa po materských nechce ísť do práce, sú lenivé. Ja si viem niekedy hrozné obludnosti omylné myslieť. Ale možno len potrebujú trochu času. Presne toho času, ktorý roky venovali niekomu inému.

A ja som práve tento prípad. Nevedela som si popri materskej nájsť taký ten čas na seba, lebo som sa celá sústredila na Miša a vždy som chcela mať doma všetko tip top.

A obdivujem ženy, ktoré vedia dať aj popri dieťati do popredia seba. Lebo je to fajn a ja som to nevedela.

A niektoré mamy vyslovene musia ísť okamžite po materskej (aj skôr) do práce, lebo veď každá rodina potrebuje peniaze.

Preto nepovažujem za samozrejmosť tento pekný stav mysle, ktorý mi nastavil Bohuš. (Možno je len smutné, že som si tento pekný stav mysle nenastavila sama. Ale tak asi aj práve preto mám Bohuša, pomôže mi tam, kde ja zlyhávam.)

A presne viem, čo by som chcela prvé dni robiť, kým bude Mišo v škôlke.

Chcem si ísť zacvičiť - sama.
Chcem si ísť zaplávať - sama.
Chcem sa ísť korčuľovať - sama.
Chcem ísť na bicykel - sama.
Chcem ísť na jogu (tam sama asi nebudem).
Chcem ísť na kávu - s kamoškou.
Chcem ísť do kina cez deň - so sestrou.
Chcem ísť na masáž - sama.
Chcem si čítať v tichu knihu - nie detskú.

A šťastná a spokojná potom navariť mojim chlapcom večeru a mať s nimi pekný večer. Takýto mám plán. Si to celé tak idealizujem. Ale presne viem, že toto ma bude baviť mesiac a budem sa hrabať už do nejakej roboty.

Sama som zvedavá, čo bude ďalej. Ale na všetko sa teším!