Úvod príbehu:

Dvom kolegyniam z rádia som kúpila na Vianoce krásne sviečky v skle (v tomto momente ich už majú v rukách, nie je to tajomstvo). Kúpila som ich cez internet - a že teda nech podporím lokálny trh - sú vyrobené na Slovensku, sú sójové, časť zo sumy šla na organizáciu pomáhajúcu týraným ženám. Aj poteším kolegyne, aj pomôžem niekde niekomu.

Čakali ma na pošte od pondelka. Každý deň, keď som prišla po ne na poštu, bol pred ňou kilometrový rad. S Mišom som tam stáť nechcela. Vždy som odišla domov. Bohuš robí tento týždeň vždy dlhšie ako do 20:00, takže poštu som musela vybaviť iba s Mišom.

Jadro príbehu:

Predvčerom som šla na tú poštu pozrieť 2x. O 16:50, keď som vyzdvihla Miša zo škôlky - rad na dve hodiny. Ale museli sme ísť na plávanie . Takže som to skúsila aj o 18:45, keď sme sa vracali z plávania. Zas rad na hodinu (a to o 10 minút zatvárali).

Vedela som, že včerajšok bol posledný deň, kedy som ten rad musela vystáť, ak som babám chcela dať dnes tie sviečky. Vyzdvihla som Miša zo škôlky a šli sme rovno na poštu. Počkali sme pol hodinu a dostali sme sa na rad. Mišo stál so mnou v rade, nešaškoval, pekne sme sa rozprávali a bolo to super. Podala som pani za okienkom žltý lístok a ona mi hovorí “pani, to máte zlý lístok”. A ani na moje meno tam žiadny balík nemali.

Dostala som infarkt a naozaj! Ja som jej podávala nejaký lístok, ktorý patril Bohušovi! Tak som so slzami v očiach šla domov hľadať môj žltý lístok. Nebol doma žiadny taký. Pýtala som sa Miša, či to so mnou zvládne ešte raz. Povedal, že keď mu dám jablko, tak jasné.

Gradácia deja:

Vrátili sme sa na poštu, opäť do pol hodinového radu (rozostupy ľudia dodržiavajú aj 3 metre poctivo, takže sme stáli skoro kilometer od pošty). Mišo ma poprosil, či by som ho nemohla držať na rukách. ...Mohla, čoby nie. Trpí tu iba kvôli mne, toto je najmenej, čo pre neho môžem urobiť.  Ale poviem vám, že po tej polhodine držania 16 kilového dieťaťa na rukách mi už chrbát odišiel luxusne. Ale zase sme to celé pekne “prekecali” a ubehlo to rýchlo.

Dostali sme sa zase k okienku, pani nakoniec našla môj balík - zle mi napísali priezvisko na balík, preto ho nevedela nájsť predtým. Celá šťastná som sadla do auta, poďakovala Mišovi, že to takto krásne zvládol a celá nedočkavá som otvorila krabicu. A v tom som sa rozplakala ale že najviac na svete. Sviečky boli úplne rozbité.

Vyvrcholenie (obrat v deji):

Sedela som v aute pred poštou, revala som ako tur, Mišo len ticho sedel. A v tom hovorí: “Mami, neplač, poďme do obchodu, kúpime nové. My to dokážeme!” Po tejto jeho vete som sa rozplakala ešte viac.

A veď mal pravdu.

Šli sme do obchodu a kúpili nové - iné sviečky. Tie pôvodné sa nikde v obchode kúpiť nedajú. Mišo stále najviac pokojný a nad vecou, ja tiež v rámci možností spokojná, že teda nejaký darček babám môžem dať.

Napísala som firme, od ktorej mi došli tie rozbité sviečky - lebo boli naozaj zle zabalené - že mi sviečky došli roztrepané.  Reagovali okamžite, že mi vrátia peniaze.  Ale nechcem, lebo presne v tomto momente môžeme byť spokojní všetci:

Záver:

Ja mám sviečky - tie rozbité viem zapáliť - vyzerajú zúfalo, ale účel splnia - hoci už nie ako darček. Peniaze za ich kúpu zas pomôžu tam, kde majú pomôcť - to bola hlavná myšlienka darčeka. Kolegyne poteším inými sviečkami.

Ja viem, že som pre tento darček (hoci to už nie je ten, ktorý som chcela) urobila maximum, čo bolo v mojich silách. Mišo je najviac hrdý, lebo som mu povedala, že ma dnes zachránil.

Čo z toho vyplýva? V tomto momente len otázka:

PREČO TÝŽDEŇ PRED VIANOCAMI FUNGUJE NA POŠTE JEDNO OKIENKO ZO ŠTYROCH?!