Boli sme sami dvaja a bolo nám parádne. Celý týždeň chodím svetom so svalovicou na bruchu od smiechu. Stihli sme všetko, čo sme stihnúť chceli a aj viac. Povinné jazdy typu preventívka u zubára či kontrola u fyzioterapeuta prebehla bezbolestne a bez zbytočných emócií, pretože som vždy mala pripravený program ako “bolestné”.

Jeden deň k nám prišla Vanda - Mišova krstná mama s dvojičkami a pol dňa sa jašili v bazéne. Ďalší deň sme si urobili exkurziu na Bratislavský hrad, pretože vždy, keď ideme autom okolo neho, Mišo maturuje, či vo veži býva alebo nebýva princezná a drak. Tak sme to šli skontrolovať, žiaľ, nič sme nezistili, lebo veža je momentálne pre Covid turistom neprístupná (aby sa tam zbytočne na úzkom schodisku netlačili). Musíme sa tam teda ešte niekedy vrátiť. Ďalší deň sme ráno sadli do auta a šli do jaskyne Driny v Smoleniciach. Pekný výlet, Mišovi sa veľmi páčilo, ale zas bol jemne sklamaný, že v jaskyni nebol ani jeden netopier - najmä kvôli nim sa tam tešil. (Netopiere tam visia a drichmú cez zimu, v lete si chodia loviť). Takže aj sem sa vrátime.

Top zážitok - najmä pre mňa - bola “jazda na koni”. Hoci jazdou sa to nazvať nedá. A ani ten kôň sa úplne koňom nazvať nedá. Zavolala som do jednej jazdeckej školy, že či by si môj syn mohol u nich zajazdiť na koni. Že má 4 roky a na koni ešte nesedel. Boli veľmi milí, dohodli sme si čas a tak sme teda prišli.

Obzerali sme všetky tie krásne dvojmetrové kone v stajniach a tipovali sme, na ktorom ho asi povozia. A v tom pani priviedla (dotiahla) poníka. Mal asi niečo málo vyše metra. Bol skôr širší ako vyšší. Na čo Mišo povedal: “Na TOTO si nesadnem.” Mne najprv od smiechu vyleteli sople, ale keďže som tam nikoho nechcela uraziť, pošepkala som Mišovi, že buď “toto” alebo nič. Pani dala na “koňa” sedlo, šupla mi do ruky vodítko, či ako sa volá tá vec a povedala, že môžem ísť, kam chcem na hodinu.

Okej, pýtam sa: “Ako sa toto šoféruje? Nikdy som toto zviera v ruke nemala.” Povedala, že keď by chcel žrať trávu, len ho mám potiahnuť. Tak som teda šla kúsok mimo areál, nech ma s tým “koňom” nik nevidí a nech je moja hanba menšia. Najprv ma to tristokilové teľa pripučilo o bránu, lebo tam bola dobrá tráva, ktorú potreboval ochutnať. Snažila som sa ho potiahnuť, nepohla som s ním. Nebol o kôň, ale silu mal ako kôň. Potom mi stúpil na nohu - stále čakám, kedy mi zlezú nechty na pravej nohe. To zviera 5 krokov šlo a potom stálo a žralo. 5 krokov šlo, žralo, 3 kroky šlo, žralo. Mišo sa skoro pocikal od smiechu a ja s ním. Neviem, kedy som sa naposledy ocitla v tak absurdnej situácii.

Skúšala som všetky povely: hijó, pŕŕŕ, cmukala som, pískala, …Dokonca som si spomenula na markizácku Farmu, kde kričali na vola, s ktorým orali pole, slovo “ča!” Tak som ako idiot kričala na poníka že: “Čá, čá!!!!!” Ale tento povel pre voly na “koňa” tiež nefungoval…

Klikni a pozri si v highlightoch u Buby na Instagrame video s poníkom, ktorý chcel len jesť

Nevadí, s vyťahanými rukami, kŕčami od smiechu v bruchu a krívajúcou nohou som po pol hodine to hovädo šla vrátiť do stajne. Spotená som sadla do auta a rozdýchavala, čo sa to práve v mojom živote udialo. A Mišo v tom povedal: “Mami, prosím, príďme sem zas, to bolo fantastické!!!” A mal pravdu! Bolo to úplne niečo iné, ako som chcela a plánovala, ale toto bolo naozaj perfektné, prešlo pár dní a my sa s Mišom na tomto stále smejeme. Milujem prázdniny s Mišom a milujem moje nápady, ktoré zakaždým dopadnú inak, ako čakám.

Lubica “Buba” Lettrichova