Pred minútou môj syn milovaný (ktorého som porodila, teda, skoro porodila - ale nakoniec ho zo mňa vybrali), povedal, aby som ho nevyrušovala a zavrel mi dvere pred nosom.

U nás je to už takmer tri roky tak, že som s ním takmer stále doma iba ja. A keď má Bohuško 3-4 dni v mesiaci voľno, Mišo sa na neho zavesí a nepustí ho. V tie dni zabudne, že nejaká “mama” vôbec existuje. Tak si predstavte, ako to u nás vyzerá teraz. Ja už neviem, čo so sebou. Mišo ráno vstane a prvé, čo povie, je: “Ocko, poďme sa hrať!” Mňa úplne ignoruje. Ocko nemôže ísť ani na záchod v kľude, ani na cigaretu. Lebo mladý pán do sekundy kričí: “Ockoooo, kde si? Nevidím ťa!”

Takže ja mám toľko voľného času, že som začala doma cvičiť!!!! A to už keď ja cvičím, tak to je koniec sveta, lebo ja akékoľvek cvičenie z duše nenávidím! Takže teraz fungujem ako bezdetná a nezamestnaná dokopy + v karanténe. Behám na bežiacom páse, cvičím, upratujem, varím, periem, čítam knihy, pol dňa pozerám do telefónu a čítam v ňom už aj ozaj debilné články.

Akonáhle chcem Bohuška zachrániť na chvíľu, Mišo ma veľmi slušne odprevadí slovami:
“Mami, môžeš ísť preč, aby si nás nevyrušovala?”
“Mami, choď niečo variť.”
“Mami, choď a zavri dvere.”
Jedna facka za druhou.

Na jednej strane je to super, lebo opäť spoznávam dávno zabudnutý pocit - byť sama so sebou, na druhej strane ma to aj trochu mrzí, lebo Bohuš sa od rána nezastaví pri ňom. Ale zas, Bohuš je celý šťastný, že je to takto a že si spolu doháňajú čas. Takže vlastne Bohuš je spokojný, Mišo je spokojný, aj ja som spokojná, len sa vo mne miestami ozýva moje ješitné ja. Že ma proste môj syn ignoruje (mám prípravu na jeho pubertu?)

No silno emočná som bola tento týždeň. Odoslala som mu prihlášku do škôlky, plakala som pol dňa a ďalšiu polku dňa som strávila na záchode zo stresu, že sa toto naozaj už deje. (Keď príde debata na škôlku, odpoviem a po odpovedi idem na záchod - to je u mňa pravidlo).

Potom stihol nabúrať do o rok mladšieho suseda - nechtiac - bežal okolo neho a nestihol uhnúť a takú hlavičku si dali, že obaja padli na zadok a fajnovo si narazili chrbty o obrubníky. Zas som ťažko prežívala, že moje dieťa, hoci naozaj nechtiac, ublížilo niekomu inému. Som vypisovala susede potom, či jej malý nemá niečo vážne, okrem monoklov. No ja som drama queen - ja už som videla otrasy mozgu a odrazené obličky u oboch.

Asi sa teším, že tento týždeň končí. Cez víkend k nám príde starká z východu, bude aspoň veselšie u nás. Teda mne bude veselšie - nebudem sedieť sama doma na gauči, zatiaľ čo sa moji chlapci hrajú spolu zavretí.

A nepijem víno už! Lebo odkedy je karanténa a nikam nechodíme, tak som si začala vínkovať už aj cez deň. A teraz som vlastne prišla na to, prečo som nejaká nesvoja :D.

Lubica “Buba” Lettrichova