Dva mesiace sme sa celá rodina držali pekne doma, na dvore, maximálne sme vybehli niekam do lesa alebo na bicykel. Mišo kričal na svojich kamarátov - susedov len cez plot. Naozaj sme dodržiavali šialenú izoláciu. A teraz nejak veľmi prirodzene, popri prácach na dvore a pred domom, sme dovolili našim deťom konečne sa spolu pohrať. 

Keď sme trhali burinu pred našim domom, pribehol k nám sused Dávid - Mišov najlepší kamarát. S Mišom sa rovno hodili do náručia a objímali sa, pokecali, hrali sa pri nás.... a v momente, keď Dávid zakričal: “Ja mám vírus!”, som okamžite letela po rúška pre všetkých, hoci sme boli na našom pozemku. Samozrejme, že Dávid nemá vírus, zato má dobrý zmysel pre humor. A odvtedy im dovolíme sa spolu hrávať - vonku na ceste alebo na dvore a bicyklovať sa. S rúškami ale stále.

Jeden deň sa ale stala situácia, že sme nejak náhodne takmer všetky susedy vybehli pred domy v tom istom čase a na ulici sa odrazu ocitlo asi 10 detí v rúškach. A to som videla na Mišovi, že bol seknutý. Iba tak si sám jazdil na bicykli pomedzi deti, nikomu nič nepovedal, asi z tej situácie ostal zmätený, keď nevedel vlastne rozpoznať svojich kamarátov.

Mám pocit, že sme sa konečne prestali báť. Nie, že by sme doteraz žili doma zavretí v kŕči, ale aj včera som sa pristihla, že som vybehla s Mišom na ulicu na bicykli bez rúška. Detským kútikom a ihriskám sa stále plánujem ešte chvíľu vyhýbať, lebo som zistila, že ich vlastne k životu vôbec nepotrebujeme, keďže Mišovi úplne stačia jeho dve susedské srdcovky - Dávid a Rebeka. A tých už má “dovolených”, tak on je najšťastnejší na svete.

Môj syn je nesmierne nenáročný. Jemu stačí veľa spánku, veľa jedla, veľa lásky, Dávid, Rebeka a bicykel. Vybavené, má všetko!

Lubica “Buba” Lettrichova