Letela som kúpiť všetko od vlhčeného toaleťáku až po pečiatku s menom na oblečenie. Dva dni pred nástupom som mala všetko prichystané vo vrecúškach, pripravené do skrinky v škôlke.
Obedy - zaplatené.
Školné - zaplatené.
Tlačivá - vypísané. A že ich teda nebolo málo! Ani pri vybavovaní hypotéky som, tuším, toľko papierov nevypisovala.

Večer sme šli spať skoro, lebo ráno sme vstávali skoro. Ja o 6:00, nech sa ja celá vypiplem - bez makeupu, samozrejme, lebo sa poznám, vedela som, že tento deň preplačem. Miša sme spolu s Bohuškom zobudili o 6:30. (Áno, vybavil si voľno, lebo chcel tiež odprevadiť Miša do škôlky. Podľa mňa chcel ale skôr dohliadnuť na mňa, aby som celý deň neprerevala, niečo doma nezačala vŕtať alebo maľovať, alebo aby som sa nezabila.) Úplne krásne vstal, naraňajkoval sa, bez slova si šiel umyť zuby, obliekol sa, pri tom sme si pozreli nejakú rozprávku a pekne sme šli do škôlky. Bohuško ostal pred škôlkou, ja som šla dnu ho “odovzdať”. Hrču som mala obrovskú v hrdle.
Mišo bol stále ok, odmerali mu teplotu hneď pri vchode, potom aj pri vstupe do triedy. To nezabudol zapapuľovať pani učiteľke že: “Načo zasééé, pred chvíľou mi von merali!”. Nakukla som do triedy, tá už bola plná detí, ktoré na mňa pozerali ako surikaty. Niektoré uplakané, vyľakané, dúfajúc, že si to ich mama rozmyslela a vrátila sa po ne. Mišo ani nepípol, ale hanbil sa, normálne sa na mňa nalepil a nechcel ísť dnu. Tak som ho jemne posunula dnu a bežala som von z budovy.

Skoro mi srdce puklo, ale na druhej strane som bola šťastná, že to bolo bez plaču, kriku a iného cirkusu.

Prišli sme domov, urobili sme si kávu a Bohuš sa ma opýtal: “Kedy máme po neho prísť?”

.....
.....
.....
....
... doriti!!!!!

A presne v tomto momente som prekonala slabý infarkt. Ja som sa zabudla opýtať!!! Či majú nejaké adaptačné dni, či mám prísť po neho na obed alebo až poobede, či tam bude hneď aj spať. Ja som ho hodila do triedy ako vrece zemiakov a odišla som! Bez slova a bez otázky na učiteľku. KRKAVČIA MATER! Naozaj som sa rozrevala až teraz. Mám tam volať? - Nemôžem, budú ma mať za hysterickú matku, čo tam volá 10 minút po odchode a nebudú ma mať radi a pomstia sa mi na Mišovi. Píšem nejakým mamám, či dali deti na celý deň. - Dali, lebo ich deti chodili predým do súkromnej, sú naučené.

Ok, vzdala som to a povedala som si, že budem celý deň mať mobil v ruke, že zavolajú, keby zle bolo. Volali mi dvaja kuriéri a pani ponúkajúca rekreačne poukazy, šľaky ma trafili niekoľkokrát. Letela som do obchodu, upratala som, uvarila obed, pozrela si film - vôbec neviem, o čom bol, odepilovala si nohy, vypila 7 káv. A stále bolo iba 11:00!!!! Najskôr sa dá ísť po deti o 15:00. Tak keď som nevedela, čo robiť, plakala som. Alebo som pila kávu. Alebo som plakala. Alebo som bezducho pozerala z okna. Alebo som sa rozpávala s kocúrom. Alebo som pila kávu.
O 14:45 sme už sadali do auta a šli po neho. Do triedy išiel poňho Bohuško - lebo mu to sľúbil. A keď som videla, aký vysmiaty vybehol Mišo zo škôlky, odpadla som od šťastia. Rozprával nám celú cestu, čo robili, čo jedli, aké mali postieľky, ako sa mu dobre spalo, aké to bolo super a že chce ísť aj zajtra.

Najkrajší pocit, keď zo mňa opadne strach!
Tešíme sa na zajtrajší deň, ale maskaru si pre istotu na oči nedám ani zajtra.

Lubica “Buba” Lettrichova