Úprimne, som z toho v šoku, pretože knihy som ani na materskej čítať neprestala, písať píšem tiež, takže úplne nerozumiem, kde táto chyba nastala.

Snažila som sa celý čas nebyť obklopená iba plienkami a udržiavať si hlavu stále v kondícii - v rámci možností. Denne počúvam správy, rôzne podcasty, čítam, sledujem, čo sa aktuálne deje, okolo mňa aj vo svete, pozrela som milión všakovakých dokumentov, aj tak však viem, že som si nejaké mozgové bunky asi musela odkojiť, alebo také niečo. Teraz, keď sa učím v práci robiť s (pre mňa) novým programom, zisťujem, že nie je až taký problém ten program ako taký, ale počítač ako taký! Ja som aktuálne počítačovo najviac negramotná.

Je pravda, že som tri roky počítač v ruke nemala a naozaj všetko som riešila cez telefón! Ctrl+c, Ctrl+v je asi jediná skratka, ktorú som dala automaticky. Všetky iné po troch rokoch ich nepoužívania zapadli v mojej hlave prachom. Kolegyňa, ktorá ma zaúča, sa podľa mňa dá onedlho na alkohol. Ja na ňu niekedy nenápadko pozriem, čo s ňou táto moja tupota robí. Lebo ja sama neviem, či sa mám na sebe smiať, hanbiť sa, poľutovať sa alebo si dať facku. Takže ma nesmierne zaujíma, akú emóciu musí mať ona. Ale trpezlivosť má jednoznačne ukážkovú!

Nevadí, pevne verím, že o pár dní mi mozog naskočí opäť na to, na čo ho budem potrebovať. Lebo zatiaľ mi logistika a plánovanie momentálneho života funguje. Škôlka, práca, cestovanie, moje cvičenie, Mišove plávanie, chod domu, spokojní dvaja chlapi a kocúr v dome.... Všetci sú najedení, čistí, ľúbení.

Veľmi ma takýto režim baví, zatiaľ. O Mišovi tento týždeň nemám veľmi čo. Dnes sa rozplakal v škôlke. Ale nie tak, že tam nechce byť, ale keď som po neho prišla. Rozplakal sa, že mám ísť ešte na chvíľu do roboty, že on sa tam chce ešte hrať.

Toto je úplný sen, že po dvoch týždňoch v škôlke si takto pekne zvykol, dokonca tam chce byť každý deň dlhšie, takže ja sa v práci môžem úplne sústrediť na to, aby môj mozog povstal z popola ako Fénix.
Držím si palce.

Lubica “Buba” Lettrichova