FunBlog: Števo a jeho kariéra futbalistu
Dedinský futbal, to je kategória sama o sebe!
FunWriter Števo (jeho FB nájdeš TU), legenda rastúca nám pred očami, píše: "... znova sa blíži Liga majstrov, tak prečo nezačať dedinským futbalom."
ZELENÁ JE TRÁVA alebo “Keď s odstupom času zisťujete, že neviete, či ste hrávali futbal, alebo žili v reklame na Heineken“
Poriadne som chodiť nevedel asi do piatich rokov a keď ma starší kamoši učili na sídlisku behať, už mi na vajciach rástli prvé chlpy ... nakoniec sa ale zo mňa stal futbalista a otec nemohol byť spokojnejší ... keď som začínal, trénovalo sa vo Zvolene ešte na škváre ... po tréningu som mal nohy také čierne, že dokázali zbierať bavlnu a keď som sa náhodou z*ebal, mal som v kolene kamene - problém, ktorý môj tata riešil upokojujúcimi slovami:
“Tu máš drôtenú kefu a varechu!“
... keď som sa ho spýtal, že na čo varecha, odpovedal stroho:
“Skús si pichať drôty do kolena bez toho, aby si si od bolesti nevyhrýzol vlastné zuby...“
... menším zlom bol príchod umelej trávy, čo bol prakticky zelený koberec, čiže po každej šmýkačke ste mali krvavú ranu cez pol stehna ... to však nevadilo, lebo tých 200°C sálavého tepla z vyhriatej kaučukovej gumy tú ranu okamžite zacelilo ... keď som mal šestnásť rokov, upozornila ma doktorka na preventívnej prehliadke, že mám obmedziť údené, lebo viac cholesterolu ako v mojej krvi je už len v margaríne ... jej slová som si zobral k srdcu (asi tak ako šelest) a keďže som schopný na posedenie zožrať pol svine, čaká ma moja prvá mŕtvica zrejme už v dvadsať päťke ... našťastie klobásové orgie neznamenali, že by mojou úlohou bolo zohrievanie lavičky alebo degradovanie na post asistenta podávača uterákov ...
... postupom času začali chalani chodiť na diskotéky s batohmi, v ktorých mali kopačky, aby mohli ísť hneď po záverečnej rovno na zraz a výjazd ... ešte aj náš šofér bol vyslúžilý cholerik, ktorý vymenil fľašku za piknikový košík od ženy a kvôli jeho pohodlnému štýlu jazdy sme museli na zápasy vyrážať o deň skôr ... do Fiľakova to trvalo tak dlho, že otec jedného zo spoluhráčov tam išiel radšej na cestnom bicykli - a bol tam skôr ... dôvodom jeho pomalej jazdy bolo vraj to, že pri vyšších rýchlostiach “by nestíhal čítať billboardy“ ... nechcem si ho nejako doberať, lebo každý z nás príde do veku, kedy sa po vysratí začne báť toho, že si omylom spláchne vajcia ...
... keď nás raz doviezol na zápas v Podbrezovej, prišla na rad konfrontácia - zhodou okolnosti boli obidvaja vedúci mužstva menovci a jedným z nich bol môj otec - samozrejme, že to hneď oslávili ... prvý polčas som ho nevidel, druhý polčas už nevidel on ... ale jablkovica nepadla ďaleko od stromu, keďže o pár rokov neskôr som už popri športovaní začal popíjať aj ja ...
... tentoraz v drese tímu Kováčová sme hrali zápas na Látkach ... polovica nás bola po opici a tá druhá radšej neprišla ... osem spitých debilov sa začalo rozcvičovať, ale ja som to vzdal a schoval som sa radšej v tieni lavičky ... tesne pred výkopom sme z ihriska museli vyhnať ovce a najbizarnejší zápas v mojom živote sa mohol začať ... dezorientovaný, spitý a zúfalý som sa snažil držať obranu, zatiaľ čo mňa držalo ako rohový zvar ... jeden chlap mi síce ušiel, ale nakoniec som ho dobehol a hneď na to som sa víťazoslávne za čiarou zgrcal ... heroický výkon sme zakončili na bare a dorazili sme sa cestou domov v poloprázdnom autobuse ...
... môj brat nasledoval inú kariéru a možno som práve prišiel na pôvod jeho rozhodnutia ... otec nás raz zobral na ihrisko, že si zakopeme ... podedil som po ňom veľa a jednou z tých vecí je fakt, že máme takú strelu, že obracia hokejové bránky ... teraz si predstavte, že môj vtedy tridsaťosemročný otec postavil do bránky môjho vtedy šesťročného brata ...
... otec rýchlo zabudol na fakt, že v bráne je jeho syn, ktorý ešte verí na Ježiška a na iné rozprávkové bytosti ... rozbehol sa a z voleja u*ebal z celej sily takú šupu, že chlapca zahodilo za bránkovú čiaru ... kým brat v kóme začal plakať, otec spanikáril ... keď sa chlapec konečne prebral, spustil najprv plač, potom forsáž a nakoniec aj krv ... otec to znova uhral jednou z najpohotovejších reakcií vôbec:
"Čo reveš, do pi*e? Však si chytil!"
Poriadne som chodiť nevedel asi do piatich rokov a keď ma starší kamoši učili na sídlisku behať, už mi na vajciach rástli prvé chlpy ... nakoniec sa ale zo mňa stal futbalista a otec nemohol byť spokojnejší ... keď som začínal, trénovalo sa vo Zvolene ešte na škváre ... po tréningu som mal nohy také čierne, že dokázali zbierať bavlnu a keď som sa náhodou z*ebal, mal som v kolene kamene - problém, ktorý môj tata riešil upokojujúcimi slovami:
“Tu máš drôtenú kefu a varechu!“
... keď som sa ho spýtal, že na čo varecha, odpovedal stroho:
“Skús si pichať drôty do kolena bez toho, aby si si od bolesti nevyhrýzol vlastné zuby...“
... menším zlom bol príchod umelej trávy, čo bol prakticky zelený koberec, čiže po každej šmýkačke ste mali krvavú ranu cez pol stehna ... to však nevadilo, lebo tých 200°C sálavého tepla z vyhriatej kaučukovej gumy tú ranu okamžite zacelilo ... keď som mal šestnásť rokov, upozornila ma doktorka na preventívnej prehliadke, že mám obmedziť údené, lebo viac cholesterolu ako v mojej krvi je už len v margaríne ... jej slová som si zobral k srdcu (asi tak ako šelest) a keďže som schopný na posedenie zožrať pol svine, čaká ma moja prvá mŕtvica zrejme už v dvadsať päťke ... našťastie klobásové orgie neznamenali, že by mojou úlohou bolo zohrievanie lavičky alebo degradovanie na post asistenta podávača uterákov ...
... postupom času začali chalani chodiť na diskotéky s batohmi, v ktorých mali kopačky, aby mohli ísť hneď po záverečnej rovno na zraz a výjazd ... ešte aj náš šofér bol vyslúžilý cholerik, ktorý vymenil fľašku za piknikový košík od ženy a kvôli jeho pohodlnému štýlu jazdy sme museli na zápasy vyrážať o deň skôr ... do Fiľakova to trvalo tak dlho, že otec jedného zo spoluhráčov tam išiel radšej na cestnom bicykli - a bol tam skôr ... dôvodom jeho pomalej jazdy bolo vraj to, že pri vyšších rýchlostiach “by nestíhal čítať billboardy“ ... nechcem si ho nejako doberať, lebo každý z nás príde do veku, kedy sa po vysratí začne báť toho, že si omylom spláchne vajcia ...
... keď nás raz doviezol na zápas v Podbrezovej, prišla na rad konfrontácia - zhodou okolnosti boli obidvaja vedúci mužstva menovci a jedným z nich bol môj otec - samozrejme, že to hneď oslávili ... prvý polčas som ho nevidel, druhý polčas už nevidel on ... ale jablkovica nepadla ďaleko od stromu, keďže o pár rokov neskôr som už popri športovaní začal popíjať aj ja ...
... tentoraz v drese tímu Kováčová sme hrali zápas na Látkach ... polovica nás bola po opici a tá druhá radšej neprišla ... osem spitých debilov sa začalo rozcvičovať, ale ja som to vzdal a schoval som sa radšej v tieni lavičky ... tesne pred výkopom sme z ihriska museli vyhnať ovce a najbizarnejší zápas v mojom živote sa mohol začať ... dezorientovaný, spitý a zúfalý som sa snažil držať obranu, zatiaľ čo mňa držalo ako rohový zvar ... jeden chlap mi síce ušiel, ale nakoniec som ho dobehol a hneď na to som sa víťazoslávne za čiarou zgrcal ... heroický výkon sme zakončili na bare a dorazili sme sa cestou domov v poloprázdnom autobuse ...
... môj brat nasledoval inú kariéru a možno som práve prišiel na pôvod jeho rozhodnutia ... otec nás raz zobral na ihrisko, že si zakopeme ... podedil som po ňom veľa a jednou z tých vecí je fakt, že máme takú strelu, že obracia hokejové bránky ... teraz si predstavte, že môj vtedy tridsaťosemročný otec postavil do bránky môjho vtedy šesťročného brata ...
... otec rýchlo zabudol na fakt, že v bráne je jeho syn, ktorý ešte verí na Ježiška a na iné rozprávkové bytosti ... rozbehol sa a z voleja u*ebal z celej sily takú šupu, že chlapca zahodilo za bránkovú čiaru ... kým brat v kóme začal plakať, otec spanikáril ... keď sa chlapec konečne prebral, spustil najprv plač, potom forsáž a nakoniec aj krv ... otec to znova uhral jednou z najpohotovejších reakcií vôbec:
"Čo reveš, do pi*e? Však si chytil!"
PREČÍTAJ SI AJ ĎALŠIE ŠTEVOVE FUNBLOGY:
Odporúčame